Bádanie po zrode Pentateuchu

Autor: Katarína Belušíková - Číslo: 2005/2 (Studie)

¹ Dokument Pápežskej biblickej komisie Interpretácia Biblie v Cirkvi (1993) vymenúva celý rad exegetických prístupov a metód ako napomáhajúcich lepšie pochopenie Biblie. Obšírne a s prirodzenou samozrejmosťou predstavuje tie, čo predpokladajú zložitý a dlhotrvajúci vývoj jednotlivých biblických kníh či celkov, teda ich diachronický rozmer. Nebolo to však veľmi dávno, keď sa historicko-kritická analýza vnímala sťaby útok na základy viery. Ešte pred storočím, keď začal katolícky exegéta, dominikán Marie-Joseph Lagrange, učiť historicko-kritickú metódu a dokumentárnu teóriu na École Biblique v Jeruzaleme, ktorú založil v r. 1894, narazil na nepochopenie a svoj komentár ku Knihe Genezis nesmel publikovať. Prvé exegetické dielo s imprimatur, v ktorom sa otvorene a bez rozpakov hovorí o dokumentárnej teórii, je Jeruzalemská Biblia vo svojom prvom vydaní z r. 1956.

Prvé kritickejšie pohľady

V patristickej dobe nebol dôvod sústrediť sa na otázky ako Mojžišov pôvod Pentateuchu ap., pretože SZ sa bral jednoducho ako autoritatívny celok, ako východisko v teológii a v apologetike. Biblické bádanie cirkevných otcov bolo teda charakteristické synchronickou dimenziou a predurčovalo ho vedomie, že popri prísne slovnom/literálnom zmysle obsahuje Písmo druhý zmysel.²

V stredoveku sa s príklonom k Aristotelovi (napr. sv. Albert Veľký, sv. Tomáš Akvinský) kladie zvýšený dôraz na prvý, literálny zmysel Svätého písma. V Španielsku, kde vedľa seba žijú moslimovia, židia i kresťania, sa verejne začína diskutovať o mojžišovskom pôvode Pentateuchu. Veľký rabín Abraham Ibn Ezra (1092 — 1167) poukazuje vo svojom komentári k Deuteronómiu na ťažkosť prisúdiť niektoré texty Mojžišovi. V obave pred cenzúrou sa vyjadruje opatrne. Dotýka sa napríklad Dt 1,1 („Toto sú slová, ktoré povedal Mojžiš celému Izraelu za Jordánom.“), verša, ktorý prezrádza, že autor sa musel nachádzať v prisľúbenej zemi, zatiaľ čo Mojžiš ostal v Zajordánsku. V Dt 31,9 je veta: „Mojžiš napísal celý tento zákon.“ Prečo Mojžiš nepovedal: „Ja som napísal celý tento zákon?“, pýta sa Ibn Ezra. So svojimi názormi však dlho ostal takmer sám.

Pohyb k historicko-kritickej exegéze

Keď sa hovorí o začiatkoch historicko-kritickej exegézy, hneď sa myslí na protestantizmus s jeho dôrazom na „iba Písmo“. Jej zárodky však treba vnímať v širokom kontexte kultúrneho prúdu, ktorý poznačil epochu — v renesancii. Na rozvoj exegézy vplývali znovuobjavenie antickej klasiky, humanizmus, a predovšetkým záujem o filológiu a pôvodné jazyky. V Španielsku zakladá kardinál Francisco Jiménez de Cisneros univerzitu v Alcale, kde sa vyučuje gréčtina a hebrejčina, a nariaďuje vydať „Alkalskú Bibliu“ (Biblia complutensis),³ ktorá obsahuje SZ v hebrejčine, gréčtine, latinčine, Pentateuch tiež v aramejčine (Targum) a NZ v gréčtine a v latinčine. V rokoch 1516 — 1517 publikuje Holanďan Daniel Bomberg štvorzväzkovú „rabínsku Bibliu“. Druhú edíciu publikuje v rokoch 1524 — 1525 pod vedením Jakuba ben Chayima, ktorý pripravil aj masoru. Hebrejský text tejto edície sa všeobecne ujíma a ostáva v platnosti až do tretieho vydania Biblia Hebraica R. Kittela z r. 1937.

Baruch Spinoza (1632 — 1677), portugalský Žid sídliaci v Holandsku, sa vo svojom Tractatus theologico-politicus (1670) vracia k otázkam, ktoré ohľadom Pentateuchu predložil Ibn Ezra, a otvorene hovorí, že Pentateuch napísal ktosi, kto žil oveľa neskôr než Mojžiš, pravdepodobne Ezdráš. Spinoza bol vylúčený zo synagógy a jeho spisy sa dostali i na Index katolíckej Cirkvi. V Anglicku prišiel k rovnakému záveru Thomas Hobbes (1588 — 1679) vo svojom diele Leviathan (1651).

Richard Simon (1638 — 1722), kňaz Oratória, právnik a odborník na semitské jazyky, vo svojom Histoire critique du Vieux Testament (1678) akceptuje mojžišovský pôvod Pentateuchu, no zastáva mienku, že jeho záverečná forma je ovocím dlhého procesu zakončeného Ezdrášom. Bol vylúčený z Oratória a jeho knihy sa ocitli na indexe.

Raná dokumentárna teória

V r. 1711 publikoval mladý protestantský pastor z Hildesheimu Henning Bernhard Witter (1683 — 1715) prácu o Gn 1 — 3, v ktorej upozornil na rozdiel medzi Božími apelatívmi ’Elóhím (1,1 — 2,4a) a JHWH ’Elóhím (2,4b — 3,24). Witter usudzoval, že Mojžiš použil na zostavenie Pentateuchu viaceré dokumenty.⁴ Witterova kniha ostala až do r. 1925 zabudnutá, a tak sa za priekopníka v tejto oblasti bežne považuje Ján Astruck, Francúz, lekár Ľudovíta XV., pôvodne protestant, ktorý sa stal katolíkom. V r. 1753 uverejnil svoje postrehy, že v rozličných statiach Gn je rôzna terminológia. Podľa kritéria Božích mien (JHWH alebo ’Elóhím) rozlíšil takisto dva dokumenty. J. G. Eichhorn, Nemec, vo svojom úvode k SZ (1780 — 1783) prebral Astruckovu teóriu a poukázal aj na ďalšie štylistické odlišnosti. K. D. Ilgen (1798) rozlíšil dva elohistické dokumenty: starší, predexilový, a novší, v neskoršej, klasickej teórii prameňov známy ako "kňazský".

Teória fragmentov

Rozdielnosť materiálu a ťažkosť nájsť kontinuitu v textoch viedla k idei o pôvodnej nezávislosti fragmentov či tradícií. Tak vznikla teória fragmentov. Fragment sa nechápal ako dlhé a ucelené dielo, ale ako krátky izolovaný celok, ktorý zachycoval, čo sa zachovalo o istých osobách a miestach. Vznik dvoch protichodných teórií, dokumentárnej teórie a teórie fragmentov, sa dá vysvetliť i z metodologickej perspektívy. Zatiaľ čo dokumentárna teória vychádzala z analýzy naratívnych častí Pentateuchu, teória fragmentov vychádzala zo štúdia legálnych kódexov. Ťažko ju však bolo aplikovať na naratívne časti. Hlavnými predstaviteľmi teórie fragmentov boli škótsky katolícky kňaz A. Geddes (1737 — 1802) a Nemci J. S. Vater (1771 — 1826) a M. L. de Wette (1780 — 1849).

Teória dodatkov

Teória dodatkov predstavuje snahu spojiť dve predošlé teórie. Za základ Pentateuchu považuje jeden dokument, ktorý zostavovateľ následovne doplnil či už písomnosťami, ktoré mal pred sebou, alebo svojimi vlastnými vsúvkami. Napríklad H. G. A. Ewald (1803 — 1875) sa predstavil s hypotézou (v skutočnosti ju nedokázal), že pôvodne jestvoval Grundschrift, „základný elohistický dokument“ (t. j. P), ktorý bol v posledných rokoch Judského kráľovstva doplnený fragmentmi z J.

Chronológia

V 19. storočí ovplyvnili rozvoj biblickej exegézy predovšetkým nemecké univerzity. Charakteristickým pre túto epochu bol dôraz na dejiny. V exegéze chýbal „Archimedov bod“, o ktorý by sa mohli z hľadiska histórie opierať ďalšie štúdiá, a chronológia textov. V tejto oblasti sa vyznamenal M. L. de Wette (1780 — 1849). Svoje štúdium začal tým, že porovnal Knihy Kroník s ďalšími knihami, ktoré opisujú epochu monarchie (1 — 2Sam 1 — 2Kr), a ocitol sa pred dvoma celkom odlišnými obrazmi. Prišiel k záveru, že Knihy Kroník sú oveľa neskoršie než udalosti, ktoré sa v nich opisujú: pravdepodobne pochádzajú z perzského, alebo dokonca z helénskeho obdobia. K analogickému úsudku došiel de Wette aj ohľadom Pentateuchu: prvých päť kníh Biblie nepredstavuje verný obraz epoch, ktoré opisujú, ale odráža neskoršiu interpretáciu o pôvode a údele Izraela. Vo svojej práci z r. 1805 porovnal de Wette detaily o J’óšíjáhúovej náboženskej reforme v Jeruzaleme v druhej polovici 7. stor. pred Kr. (2Kr 22-23; porov. 2Krn 34-35) s knihou Dt a došiel k záveru, že reforma musela mať zaklad v zákone Deuteronómia (hlavné body reformy boli centralizácia a očistenie kultu). Deuteronómium by malo byť „knihou zákona“ spomenutou v súvislosti s náboženskou iniciatívou J’óšíjáhúa. Navrhnutý dátum pre reformu, r. 622 pred Kr., sa stal akceptovaným termínom pre rekonštrukciu chronológie biblických textov.

Pohyb ku klasickej dokumentárnej teórii

Herman Hupfeld (1853) obraňoval platnosť dokumentárnej hypotézy (proti teórii fragmentov a dodatkov) a podobne ako Ilgen, hoci od neho nezávisle, rozlíšil dvoch Elohistov. Jeho chronologické usporiadanie: E¹ (klasický kňazský), E² (klasický elohistický) a J však neskoršia, klasická teória prameňov neakceptovala. V r. 1854 oddelil E. Riehm Dt od zvyšku Pentateuchu a urobil z neho ďalší nezávislý prameň. V r. 1833 postrehol Eduard Reuß, profesor v Štrasburgu, že predexiloví proroci ignorujú predpisy mojžišovského zákona, predovšetkým rituálne. Usúdil, že tieto zákony musia byť poexilové. Reuß svoje objavy nepublikoval, no ich platnosť dokázal jeho žiak a priateľ K. H. Graf (1866). Graf okrem toho ukázal, že Elohistov zákon (Lv, časť Ex) je neskorší ako D, ktorý sa dovtedy považoval za posledný z prameňov. Nezávisle od Grafa prichádza k rovnakému záveru Holanďan Abraham Kuenen (1869), ktorý po prvý raz Elohistov zákon označuje ako Priestercodex so siglou P.

Dokumentárnej teórii dal klasickú podobu Julius Wellhausen. Jeho najdôležitejšie dielo je Prolegomena zur Geschichte Israels (Berlin 1883). Wellhausen bol predovšetkým historikom, ktorý sa snažil zrekonštruovať dejiny Izraela, alebo lepšie povedané dejiny izraelského náboženstva. Rozlíšil tri základné epochy, v ktorých sa náboženstvo Izraela rozvíjalo: začiatky monarchie, deuteronomistickú reformu a poexilové obdobie. Týmto trom epochám prisúdil tri fázy písomnej aktivity. V začiatkoch monarchie bol napísaný J a E5; D sa zrodil s náboženskou reformou a P pochádza z obdobia po exile. Hlavnú naratívnu časť „kňazského prameňa“ nazýva quattuor (Q; opisuje štyri zmluvy) a zbierku kňazského zákona od Ex 25 cez Lv a Nm nazýva Priesterkodex. Hypotéza s chronologickým poradím J-E-D-P (Q), adoptovaná Wellhausenom a inými ku koncu 19. stor., sa stala klasickou formou dokumentárnej teórie: J: 9. stor. pred Kr., Južné kráľovstvo; E: 8. stor. pred Kr., Severné kráľovstvo; D: r. 622 pred Kr.; P: exil a po exile.⁵ Podľa zástancov klasickej dokumentárnej teórie bol teda aktuálny Pentateuch zostavený v dobe druhého chrámu, pravdepodobne v súvislosti s Ezdrášovou reformou (Neh 8).

Posun pozornosti za dokumenty: história foriem a história tradícií

Biblickú exegézu druhej polovice 19. stor. ovplyvnili dva faktory: objavy antického Blízkeho východu a zmysel pre ľudové rozprávanie. Egyptské hieroglyfy boli dešifrované v r. 1821 a akadské písmo v r. 1849. Citeľný vplyv na exegézu mala kniha Georga Smitha Chaldean Account of Genesis (1876), ktorej základom je jedenásta tabuľa epopeje o Gilgamešovi, obsahujúcej rozprávanie o potope. Druhý faktor, zmysel pre ľudové rozprávanie, sa v Nemecku prejavil napríklad v zbierke rozprávok Jacoba a Wilhelma Grimmovcov Kinder- und Hausmärchen (Marburg 1812 — 1815). V tomto ovzduší sa rozvíjajú i nové exegetické školy. Z otázky o povahe prameňa povstáva teória histórie foriem (Formgeschichte), podľa ktorej dokument nie je jednoliaty celok, ale zbierka heterogénneho materiálu. Otcom tejto školy je Hermann Gunkel (1862 — 1932). Úvod k tretiemu vydaniu Gunkelovho komentára ku Knihe Genezis sa stal klasickým textom pre štúdium modernej exegézy. Predovšetkým časť venovaná štýlu narácií Genezy ešte nebola prekonaná. Už prvá veta: „Die Genesis ist eine Sammlung von Sagen“ prezrádza odlišnosť pohľadov Wellhausena a Gunkela. Zatiaľ čo Wellhausen sa zameriaval predovšetkým na spisy ako také, H. Gunkel⁶ sa teraz usiluje vystopovať ich prehistóriu. Dôležité sú preňho jednotlivé narácie. Spoznáva v nich menšie nezávislé celky tradícií, ktoré už pred vznikom prameňa ústne kolovali v Izraeli, až kým v ňom boli zozbierané. Nový pohľad pomáha vysvetliť nesúlad medzi naráciami: dokumenty sú zbierkou heterogénnych narácií, zostavenou bez násilného zosúladenia v prospech väčšieho celku.

Záujem o konkrétne pozadie či zákulisie, v ktorom sa zrodili narácie, sa prejavuje v hľadaní Sitz im Leben. Výraz pochádza z Gunkelovho článku „Die israelitische Literatur“⁷, v ktorom píše: „Kto chce pochopiť antický žáner, musí sa najprv pýtať, kde má svoje miesto v živote ľudu.“ Stúpenci teórie histórie foriem zdôrazňujú i zásadu, že vykladač by mal čítať texty s postojom sympatie. Gunkel hovorí, že „exegéza je viac umením, než vedou“. Zmysel pre estetiku, záujem o literárnu formu, presvedčenie o neoddeliteľnosti posolstva a štýlu patria k hlavným črtám školy. Gunkel to vyjadril jadrne: „Správna forma je nevyhnutným prejavom obsahu.“

Zdôraznením predliterárneho štádia biblických rozprávaní a záujmom o dejiny náboženstva antického Blízkeho východu⁸ sa Hermann Gunkel stal zároveň otcom histórie tradícií (nem. Traditionsgeschichte).

Na Gunkelovo dielo nadviazali biblisti s výraznou ambíciou nájsť pôvodné jadro viery Izraela. Albrecht Alt (1883 — 1956) si všíma, že „Boh otcov“ sa nenazýva vlastným menom, ale svoju identitu viaže k menu predka, ktorému sa zjavil („Boh Abraháma“ Gn 26,23; porov. 28,13; 32,10; 46,3; Ex 3,6). Keďže sa „Boh otcov“ neviaže k miestam, ale k osobám, patrí náboženstvu nomádov. Podľa Alta sú preto patriarchovia-nomádi zakladateľmi izraelského kultu, ktorý sa líši od kena‘anskeho, ku chrámu viazaného náboženstva.

Gerhard von Rad⁹ (1938) a Martin Noth¹⁰ (1948) sa snažili vystopovať vývin náboženských tradícií Izraela, až kým nebol napísaný v dokumentu. Podľa von Rada bolo jadrom, z ktorého sa postupne vyvinul text Hexateuchu,“ malé historické krédo“¹¹ v Dt 6,20-25; 26,5-9 a v Joz 24,2-13.

Ťažiskom "kréda" je exodus a dar zeme. Dejiny patriarchov sú v ňom len naznačené; narácie o pôvode neba a zeme a dar sinajského zákona úplne chýbajú. G. Von Rad sa pokúsil interpretovať i kultúrnohistorické súvislosti „kréda“: témy ako vstup Izraelitov do Egypta, útlak a vyslobodenie z Egypta, putovanie Izraelitov k cieľu a dar krajiny Kena‘an boli spoločným dedičstvom všetkých kmeňov a v čase sudcov sa pripomínali pri slávení sviatku Týždňov¹² v Gilgále (porov. Joz 4,19). Tradícia „Zákona“ a „Sinaja“, ktorá chýbala k úplnosti Hexateuchu, bola odlišnou tradíciou, používanou pri sviatku Stánkov (porov. Dt 31,9-13) v Šecheme (porov. Joz 24,25-26). Obe tradície boli rozvinuté a neskôr, v dobe Šalamúna, Jahvista tieto tradície spojil. Von Rad teda rozlíšil v rámci Hexateuchu dva odlišné literárne druhy: dejiny Izraela a zákon, z ktorých každý mal svoj Sitz im Leben. Jahvista bol pre von Rada veľkým teológom, pre ktorého bola dávidovská monarchia vrcholom histórie Izraela. Keď spojil tradíciu dejín spásy s tradíciou Sinaja, obohatil ich ďalšími jestvujúcimi tradíciami, ktoré preformuloval a prispôsobil svojmu teologickému zámeru. „Malé historické krédo“ spomínalo len Jakuba (Dt 26,5). Jahvista pridal tradície o Abrahámovi a Izákovi. Na prepojenie tradícií o patriarchoch s Exodom vložil rozprávanie o Jozefovi. Dve rozličné tradície pripomínajú to, čo nazývame „milosť“ a „zákon“, a podľa von Rada ich Jahvista dialekticky skĺbil. Programový text, ako je Gn 12,1-3, jasne vyjadruje Jahvistov plán. Gn 1 — 11 opisuje svet, v ktorom sa vzmáha hriech a následkom toho i Božia kliatba. Gn 12,1-3 predstavuje obrat, lebo do dejín kliatby vstupuje prísľub Božieho požehnania. Prísľub sa podľa von Rada plní v čase Dávida a Šalamúna (2Sam 7,9).

Martin Noth rozlíšil na základe von Radových kréd päť hlavných tém: exodus, púšť, príchod do zasľúbenej zeme, prísľuby patriarchom, zjavenie na Sinaji. Každá z nich sa podávala v rámci iného kmeňa. V tejto súvislosti Noth hovorí o „histórii (ústneho) podávania“ (Überlieferungsgeschichte). Po zjednotení kmeňov sa jednotlivé podania stali spoločným vlastníctvom celého Izraela. Výsledné dielo (Grundlage), či už napísané, či nenapísané, sa neskôr stalo bázou pre kompozície J a E. Noth pri svojej analýze vylúčil z Pentateuchu Dt a sústredil sa na prvé štyri knihy (Tetrateuch).¹³

Zatiaľ čo pre Wellhausena boli dokumenty podkladmi pre napísanie histórie Izraela, Martin Noth, podobne ako von Rad, považoval dokumenty za teologické vyznania viery Izraela na určitom stupni jeho dejín. Keď sa neskôr zostavoval Tetrateuch, v každej fáze bol použitý iba jeden prameň ako základ v jeho celistvosti a doplnený bol iným prameňom: P (jeho genealógie, geografické údaje, chronológie by sme mohli prirovnať ku vláknu náhrdelníka) slúžil ako základ a k nemu sa pridal JE (udalosti ako stvorenie, potopa, zmluva s Abramom, pohreb Sáry ap. by sme mohli prirovnať k perlám náhrdelníka). Podobne predtým slúžil ako základ prameň J a k nemu sa pridal prameň E. V rámci Priesterkodexu rozlíšil Noth dve vrstvy: P ako narácie a P^s ako neskoršie „dodatky" legislatívneho typu (Lv 1 — 7; 11 — 15; 17 — 26).

Gunkelove spisy mali veľkú ozvenu i v Škandinávii. Tu sa sformovala škola s veľkým záujmom o históriu tradície (nem. Traditionsgeschichte), ktorá v mnohom pripomína Überlieferungsgeschichte Martina Notha, no ešte viac sa venuje obsahu a procesu odovzdávania zložiek tradícií. Je ovocím štúdia histórie motívov, tém či iných prvkov biblického textu, skôr ako nadobudli definitívnu formu. Predstavitelia histórie tradície sa snažia vrhnúť svetlo do prostredí, v ktorých sa jednotka tradície zrodila a odovzdávala. Napríklad, či ide o kňazský kruh, prorocký, o sapienciálnu školu ap. Patrí k tomu i pokus o geografické či inštitucionálne lokalizovanie tradícií v určitom dejinnom kontexte. Nórsky biblista S. Mowinckel (1884 — 1965) si predstavoval, že Desatoro bolo súčasťou oslavy Nového roku v predmonarchickom období (1927). Dán J. Pedersen (1883 — 1978) považoval Ex 1 — 15 za „kultovú legendu“, ktorá sa recitovala počas slávenia Pesachu (1934). Štúdiá o ústnej tradícii zaznamenali veľký úspech i vo Švédsku, najmä v Uppsale. I. Engnell, spochybňujúc dokumentárnu teóriu, dokazoval, že starobylé tradície sa ústne podávali až do poexilového obdobia, v ktorom nasledovala dvojitá redakcia: najprv deuteronomisticky inšpirovaný kruh zostavil dielo, ktoré zhruba zodpovedá Dt a DH, potom nasledovalo pripojenie kňazsky orientovaného Tetrateuchu. Kľúčovú úlohu pri formovaní Pentateuchu pripísal tradíciám i Dán E. Nielsen (1954).

Objavy textov v Mezopotámii poznačili exegetické štúdiá i v USA. W. F. Albright sa snažil dať Bibliu do vzťahu s literatúrou a archeologickými objavmi Blízkeho východu. K veľkým predstaviteľom jeho školy patria G. E. Mendenhall a Frank Moore Cross¹⁴.

Prehodnotenie dokumentárnej teórie

Aj keď ešte niekoľko málo, hoci vplyvných exegétov¹⁵ zastáva klasickú dokumentárnu teóriu, sedemdesiate roky 20. stor. zaznamenali v štúdiách Pentateuchu príliv novej vlny. Po „dokumente E“, o ktorom sa prestalo hovoriť už dávnejšie,¹⁶ prišiel na pretras „dokument J“. H. H. Schmid¹⁷ preskúmal texty Nothovho J a usúdil, že predpokladajú prorokov 8. a 7. stor.¹⁸ Slovná, tematická a teologická blízkosť Jahvistu prorokom a Dt viedla k hypotéze, že J je s najväčšou pravdepodobnosťou ovocím exilovej doby. Schmid poukázal aj na relatívne mlčanie klasických prorokov o tradíciách Pentateuchu. Neskorý dátum pre Jahvistu znamená podkopanie základov teórie prameňov.

Schmidtov žiak M. Rose¹⁹ skúmal vzťah medzi J a DH. Dospel k záveru, že J nikdy nejestvoval ako nezávislý dokument. Napísaný bol až po DH ako jej úvod s cieľom obnoviť nádej po pohrome, ktorá sa odohrala v r. 587.

J. Van Seters²⁰ je takisto za neskoršie datovanie J. Skúmal najmä tradície Abraháma a spozoroval v nich, že mená, zvyky a ustanovizne viac vystihujú spoločnosť antického Blízkeho východu v prvom tisícročí, než v druhom. Podľa Van Setersovej rekonštrukcie dozrievala tradícia o Abrahámovi v troch fázach: predjahvistickej, elohistickej a jahvistickej. Najpravdepodobnejšou epochou pre vytvorenie jahvistického portrétu Abraháma bol exil, poznačený archaizujúcou tendenciou urobiť spojnicu medzi prítomnosťou a vzdialenou minulosťou. Van Seters si, podobne ako Rose, myslí, že J vznikol ako úvod k DH.

Svojský pohľad rozvinul C. Levin²¹. Podľa neho bol Jahvista redaktorom v diaspore, ktorý na základe rozličných prameňov zostavil protideuteronomisticky ladenú historickú prácu ako reakciu na kult sústredený do jediného chrámu.

V otázke kňazského rozprávania je vďaka ľahko identifikovateľnému štýlu a teológii iná situácia ako v otázke predpokladaných J alebo E. Diskutuje sa predovšetkým o jeho rozsahu²² a povahe²³.

História redakcií a dôraz na záverečné stvárnenie

R. Rendtorff,²⁴ von Radov nástupca na univerzite v Heidelbergu, nadviazal vo svojej práci na dielo M. Notha. Svoje štúdium Pentateuchu začína drobnými celkami (Einzelsage). Ďalej si všíma ich vstup do väčších celkov (grössere Einheiten), ktoré zodpovedajú veľkým témam M. Notha. Noth kombinoval takýto postup s Wellhausenovou dokumentárnou teóriou. Rendtorff to považuje za metodologicky nesprávne, pretože rozdelenie Pentateuchu na pramene narúša jednotu textov a sťažuje ich teologické pochopenie.²⁵ Oveľa jednoduchšie je predpokladať v Pentateuchu/Hexateuchu väčšie celky, ktoré sa vyvíjali nezávisle a ktoré po prvý raz spojil Deuteronomista. Rendtorff ich rozlišuje šesť: narácie o počiatkoch (Gn 1 — 11), narácie o patriarchoch (Gn 12 — 50), exodus (Ex 1 — 15), púšť (Ex 16 — 18; Nm 11 — 20), Sinaj (Ex 19 — 24), zaujatie (Joz). Prvé rozsiahle rozprávanie Pentateuchu bolo teda podľa Rendtorffa neskorou deuteronomistickou redakciou. Po nej nasledovalo kňazské prepracovanie (Bearbeitungsschicht) a nakoniec nejaké redaktorské zásahy. Predmetom Rendtorffovej literárnokritickej analýzy je história redakcií, s ktorou sa dostáva do popredia konečné stvárnenie Pentateuchu. Rendtorff týmto prístupom istotne zadosťučinil prianiu G. von Rada, ktorý sa kedysi sťažoval, že medzi biblickými bádateľmi sa málo pozornosti venovalo Jetztgestalt, „terajšiemu stvárneniu“, či Letztgestalt, „konečnému stvárneniu“ Pentateuchu.

E. Blum (1984 a 1990), Rendtorffov žiak, vidí v Pentateuchu ovocie poexilového kompromisu dvoch myšlienkových prúdov. V perzskom období sa v Judei nachádzala laická územná šľachta na čele so staršími a kňazská trieda. Každá skupina mala spracovanú svoju históriu, zatiaľ čo na definovanie novej politickej entity v Perzskom impériu sa mohol prijať iba jeden oficiálny dokument. Deuteronomisticky orientovaná kompozícia „starších“ (D-Komposition; KD) a kňazská kompozícia (P-Komposition; KP) boli preto zlúčené do jedného diela. Voľba výrazu “kompozícia“ dobre charakterizuje Blumov prístup. Nemieni rozdeliť text na dokumenty, ale sústreďuje sa na jeho konečné stvárnenie ako na výsledok cieľavedomej komponovateľskej aktivity. Neznamená to, že Blum podceňuje diachronický prvok. Podobne ako Rendtorff všíma si i spôsob, ako boli prvky tradície pospájané.

Na záver

Najmarkantnejším ovocím diskusií posledných desaťročí je teda presvedčenie, že konečné stvárnenie Pentateuchu pochádza z exilového a predovšetkým z poexilového obdobia. Podobne Jean Louis Ska, profesor na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, vo svojom „Úvode do lektúry Pentateuchu“ predstavuje aktuálny Pentateuch ako skomponované dielo z perzského obdobia. Ska prijíma jestvovanie predexilových menších či väčších celkov, no nie vo forme kompletného dokumentu. O „dokumente“ podľa neho možno hovoriť až počnúc deuteronomistickou teológiou²⁶ a predovšetkým počnúc kňazským rozprávaním. V utváraní Pentateuchu Ska predkladá tieto štádiá, ktoré môžeme považovať za štandardné:

1. Kódex zmluvy, Ex 20,22 — 23,33 (predexilové obdobie).

Predpokladá spoločnosť, v ktorej hlavy rodov mohli na lokálnej úrovni riešiť vypuklejšie konflikty.

2. Deuteronomistický kódex, Dt 12,1 — 26,15 (koniec monarchie).

Súvisí s náboženskou a administratívnou centralizáciou za kráľa J’óšíjáhú (640 — 609).

3. Deuteronomistická teológia (koniec monarchie a exil).

Vyznačuje sa teológiou zmluvy, ktorá pripomína vazalské zmluvy antického Blízkeho východu: obojstranná a podmienečná zmluva. Požehnanie a zachovanie Izraela závisí od vernosti zákonu.

4. Kňazské rozprávanie „P" (krátko po návrate zo zajatia).

Vyznačuje sa teológiou jednostrannej zmluvy, ktorá je staršia ako predošlá: siaha k Abrahámovi. Stará tradícia môže byť zdrojom nádeje po zajatí. Ďalšou charakteristikou je, že ľud, ktorý už nemá politickú samostatnosť, sa stáva „zhromaždením" okolo Božej „slávy".

5. Zákon svätosti „H", Lv 17 — 26 (obdobie druhého chrámu).

Vytvára syntézu obojstrannej a jednostrannej zmluvy. Liturgia zmierenia (Lv 16), ktorá umožňuje pravidelné zmierovanie sa s Bohom, dobre ilustruje túto teológiu.