Ak dokážeme byť opravdiví, uvidíme diať sa divy

Autor: Vlado Gregor - Číslo: 2005/2 (Dialog)

Třeba uznať, že priznanie slabosti je veľmi ošemetným druhom úprimnosti a často býva začiatkom konca a nie vždy začiatkom lepšieho začiatku. Vidíme to na zosypaní sa Sovietskeho zväzu zakrátko po Gorbačovových sebabičovaniach a tiež na problémoch našej Cirkvi zakrátko po nepopierateĺne očistnom a nevyhnutnom 2. vatikánskom koncile. Úprimnosť a otvorené uznanie svojich ohraničení a nekompetencií je ťažké aj preto, že u ľudových más to spôsobuje nepríjemnú, ba až vraždiacu agresivitu. Pekne je táto reakcia znázornená v evanjeliách v texte, kde Kristus odmietne stať sa kráľom (Ján 6,15; Lk 4,24-30).

Iste je do veľkej miery oprávnený aj strach z toho, že keď sa budeme tváriť jako veselí baránkovia, zežerú nás ponurí a neúprosní vlci. Stať sa to môže, stalo sa to aj baránkovi Kristovi, ale práve touto citovou a intelektuálnou odvahou môžeme budovať jeho kráľovstvo na tejto neuveriteľne komplikovanej a často krutej zemeguli. Takto a len takto.

Psychiater a absolvent koncentráku Viktor Frankl vyzdvihuje, nakoľko je pre človeka dôležité, aby mal jeho život vierohodný zmysel, aby existovala akási pevná os, okolo ktorej sa krúti všetko jeho konanie. "Ja som alfa i omega," charakterizuje sa Boh v Apokalypse a hoci je táto kniha hrôzostrašná a ťažko pochopiteĺná, asi najtvrdšie nám z celej Biblie dáva najavo, že tu nie sme "pre srandu králikov." Dlho sa uvažovalo, či vôbec túto knihu zaradiť do novozákonného kánonu.

Na druhej strane máme skeptickú knihu Jób a ešte skeptickejšieho, ba občas až agnostického Kazateľa. O tomto zase dlho uvažovali starozákonní "normovači", či do ich kánonu patrí. Je skutočne náročné vidieť v živote zmysel a pritom neupadnúť do fanatizmu. Popri všetkej zložitosti sveta nestrácať odvahu, zachovať si integritu osobnosti a dobromyseľný humor... Je dokonca niekedy problém dokázať si zachovať pevný postoj a vôbec prežiť... Veĺmi si v tomto ohľade vážim Erazma Rotterdamského a jeho sebaistý humor. Vládol vtedy v Európe veĺký hnev. Zlostný a zúrivý vedel byť Luther, ale aj jeho protivníci a kresťanské štáty sa zaplietali do vzájomných vojen napriek tureckému nebezpečenstvu. Aj teraz ťaháme zoči-voči silnejúcemu islamu jeden čihi, druhí hota... Nepočúvali ĺudí snažiacich sa s úsmevom zmierňovat napätie ani za Erazma, nepočúvajú ich ani teraz.

Je to paradox, ale často k skepse a irónii treba mať väčšiu odvahu a doslova Božskú nádej, že to nakoniec dobre dopadne, ako k hlúpemu fanatizmu, ktorý sa neobzerá ani naĺavo, ani napravo a práve strachom získava prevahu a dúfajme, že len dočasné výhody. Úsmevný a tolerantný postoj k životu teda vyžaduje naozaj pevnú vieru a toto by si mali uvedomiť všetci prísni strážcovia predpisov. Ak dokázal byť Ježiš sebakritický (Mk 13,31; Lk 18,19), prečo neznášajú kritiku jeho nasledovníci a sú proti nej až neuveriteľne imúnni? Popierať, že sme často v bezvýchodiskovej situácii a že naše dogmy, katechizmy a poučky nestačia na zložitosť světa a nespočetné varianty "všedných" životov, je možno prejavom sily a autority, ale ak nemáme dostatočné argumenty, ukazovaním neexistujúcich svalov si úctu nezískame a aj autoritu a silu nakoniec stratíme.

Hľadať životný zmysel je však možné za každej situácie a viera v Boha, ktorý dovoľuje človeku a vesmíru existovať, je hádam dostatočným dôvodom pre nádej aj při pohľade do tváre neúprosnej smrti. Naučme sa teda po každom našom malom Veľkom piatku očakávať veľkonočné ráno. Tvrdí sa ironicky, že úbohejší obraz ako mladý pesimista je už len starý optimista. Aj takýto vtip môže byť dôvodom, aby sme posilnili našu osobnú nádej. Majme porozumenie pre svoje vlastné slabosti, slabosti našich blížnych, aj pre bezpochyby neistú a často boľavú pozemskú existenciu. Uvedomujme si ale, že bez týchto ťažkostí by sme nepoznali ani naozajstnú vieru, nádej a vzájomnú lásku, teda by sme nemohli zažiť ani žiadne skutočné šťastie.

Nie je problém vytvárať dokonalé programy, ale zabezpečovať podmienky pre ich plnenie.