Slova o ustanovení eucharistie

Autor: Peter Caban - Číslo: 2005/1 (Studie)

Slova o ustanovení eucharistiev znení eucharistických modlitieb

Večer pred svojou smrťou slávil Ježiš so svojimi učeníkmi Poslednú večeru. Na konci večere im povedal: „Toto robte na moju pamiatku!“

Tento Kristov rozkaz nemôže byť zúžený len na okamih, keď hovoril tieto svoje slová nad chlebom a vínom a takisto nemôžeme ho ohraničiť ani na samotné vzďakyvzdanie so slovami premenenia. Keď Pán svojim učeníkom rozkazuje, aby „to“ robili, myslí tým celé eucharistické dianie, ktoré nám zanechal. „Toto robte..!“ sa vzťahuje na to, čo Pán priniesol ako nové, niečo vlastné do židovského obradového prostredia. Tento proces vyčleňovania a delenia spôsobil už v apoštolských časoch udalosť prijímania rôznych prvkov z tradícií, ktoré mali dôjsť k záveru pred koncom vývoja novozákonného kánona. Najskôr prišlo k oddeleniu jedla, ktoré by nás sýtilo,
od eucharistických prvkov. Dvojité eucharistické úkony – slová nad chlebom a vínom – boli prevzaté do modlitby chvály a vďaky, čo možno pozorovať už v 1Kor 11,17-34. Rozkaz Pána sa teda uskutočňuje v jedení a pití konsekrovaných darov spoločenstva.¹

Podľa Prvej apológie filozofa a mučeníka sv. Justína celebrujúci vysiela Otcovi v mene všetkých chválu a vďaku za to, že nám dal milosť požívať jeho dary. Po tomto vzdaní vďaky si diakoni rozdelia eucharistické dary. Tak pripísal Justín a s ním aj iní starší cirkevní otcovia (Irenej, Tertulián, Cyprián) zvelebujúcej vďake konsekráciu chleba a vína.²

Sv. Ambróz z Milána (+ 397) hovorí, ktorá časť eucharistickej modlitby má byť určená pre konsekráciu chleba a vína.³ Premenenie spôsobujú Pánove slová vyrieknuté presbyterom, resp. biskupom s patričným úmyslom a zachovaním predpisov. K textu eucharistickej modlitby hovorí – „Pýtate sa: „Akými slovami sa teda vykonáva konsekrácia a čie sú to slová?“ Odpoveď: „Slovami Pána Ježiša (...) akonáhle sa blíži okamih uskutočnenia úctyhodného sakramentu, biskup už nepoužíva svoje vlastné slová, ale Kristove slová. Takže to sú Jeho slová – Ježišove slová – a oni vykonávajú túto sviatosť.“⁴

V siedmom storočí Izidor Sevilský napísal, že sprítomnenie Kristovho tela a krvi v eucharistickom slávení nastáva prostredníctvom Prex mystica. Tým myslel eucharistickú modlitbu. Toto sa v starošpanielskej liturgii skladalo z oratio quinta (prefácia, illatio) a oratio sexta, ktoré zahŕňalo Post-Sanctus a správu o ustanovení Eucharistie (missa secreta). Izidor pripísal oratio sexta samotnú konsekráciu.⁵

V zachovaných zdrojoch starošpanielskej mozarabskej liturgie sa nachádzajú aj modlitby, ktoré už rátajú s prítomnosťou Pánovho tela. V tomto prípade by malo posvätenie Duchom Svätým ten význam, že by sa Pánovo telo a krv „uschopnili“ na to, aby mohli udeliť odpustenie hriechov a večný život.⁶ Prosby rôzneho druhu v týchto modlitbách ukazujú, že bolo problematické určiť konsekračný moment v spomenutých modlitbách chápaných v zmysle Izidora zo Sevily. Pravdepodobne sa jednalo o komplexnú štruktúru tohto aktu, ktorý obsahoval konsekráciu a posvätenie darov Duchom Svätým.⁷ Prijatie rímskej liturgie, najmä Rímskeho kánona vo Francúzsku, ktorý vtedy neobsahoval epiklézy, vytvorilo pri neskoršom preklade izidoriánskeho písomníctva franskými a ranoskolastickými teológmi nové situácie. Správa o ustanovení Eucharistie akoby nadobudla väčší význam. Keď začali mať tieto texty v stredovekej teológii väčší vplyv, boli slová o ustanovení Eucharistie oddelené od ostatných častí eucharistickej slávnosti ako slová Pána a vtedy bola zodpovedaná otázka o momente konsekrácie v eucharistickej modlitbe. Správa o ustanovení Eucharistie bola čím ďalej, tým viac vyzdvihovaná ako princíp sprítomnenia Pánovho tela a krvi.⁸

Krátka írska stať o omši v Stowe-Missale (cca 8. storočie) uvádza správu o ustanovení Eucharistie ako periculosa oratio. Už v druhej polovici šiesteho storočia ju nazvali Poenitentiale des Gildas. Určovala sankciu každému, kto mylným spôsobom niečo menil na konsekračných slovách.⁹ Kontroverzná Schimasova teológia z roku 1054 vypracovala rozlíšenie podstatných a nepodstatných súčastí sviatosti. Tým bola daná možnosť ďalšieho teologického určenia slov o ustanovení Eucharistie a ich významu. Vety o sprítomnení boli označené za podstatnú formu (de substantia).

Slová sú princípom sprevádzajúcim konsekráciu.¹⁰ Majú potom úvodné texty, ktoré sú ešte dnes v jednotlivých modlitbách rôzne, nejaký význam? V deviatom storočí Remigius z Auxerre považoval tieto úvodné texty k správe o ustanovení – od Qui pridie po in mei memoriam facietis podmienečne nevyhnutné pre konsekráciu. Stáročia boli všeobecne potrebnými textami, pretože uvádzali autoritu, prostredníctvom ktorej sa sviatosť uskutočňuje; oni sami môžu sprostredkovať plné porozumenie Pánových slov. Na konci storočia však Petrus Manducator a Petrus Cantor boli proti tomu, že by úvodné slová mali byť podstatnou súčasťou konsekrácie. Pre nich podstatnými boli len Pánove slová „Toto je moje telo“ a „Toto je moja krv,“ a aj to len v presne určenom zmysle. O otázke, či sú chlieb a víno skutočne konsekrované, ak by sme vynechali úvodné slová, nechcú títo teológovia rozhodovať.¹¹ Mnohí teológovia na prelome dvanásteho a trinásteho storočia vyslovene hovorili, že premena sa koná aj vtedy, ak kňaz vysloví len to, čo povedal Ježiš, s úmyslom konsekrácie - autori napr. Sicard z Cremony, Paganus z Corbolia atď.¹²

Týmito telogicko-liturgickými dišputami sa uvoľnila cesta svätému Tomášovi Akvinskému. Pre neho samého závisí platnosť konsekrácie od Pánových slov bez ohľadu na omšový kánon.¹³ V okamihu, keď sú vyslovené konsekračné slová, nastáva konsekrácia. Tomáš argumentuje: Konsekrácia sa vykonáva vtedy, keď „podstata Kristovho tela (...) netrpí či netoleruje žiadne viac alebo menej“. Chlieb a víno samotné už nemôžu byť ďalej podstatou, lebo už je to Kristovo telo a krv.¹⁴ Pre Tomáša boli preto slová premenenia „forma Eucharistiae“. Forma musí vyjadriť, čo sa tu a teraz deje, ako to od začiatku stredoveku koná indikatívna forma sviatosti krstu a pokánia: „Ego te baptizo...“ a „Ego te absolvo...“ Pri Eucharistii sa však táto teória celkom nehodí. Keby sme mali použiť Tomášovu teóriu v učení o Eucharistii, skôr by zazneli slová: „Ego dico tibi, panis: tu es corpus Christi.“¹⁵ Tu sv. Tomáš ako dieťa svojej doby „prehliadol, že ustanovenie Eucharistie je samo časťou modlitby a formálne nie je ani ´správou,´ ani ´oznámením´ (M. Luther), a už vôbec nie je len indikatívnou (oznamovacou) ´formou´“.¹⁶ Je to predovšetkým modlitba nasmerovaná k Otcovi, čo vyjadrujú aj niektoré časti v Rímskom kánone („Qui pridie“ a „Simili modo“).¹⁷

V dekréte pre Arménčanov z roku 1439, ktorý prevzal sviatostnú náuku aquinátov,¹⁸ sa o sviatosti Eucharistie píše: „Formou tejto sviatosti sú slová Vykupiteľa, ktorými vykonáva túto sviatosť.“¹⁹ Konsekruje sa aj slovami „Toto je moje telo (...) Toto je kalich mojej krvi.“ Po preštudovaní stredovekých teologických dejín Y. Congar prichádza k tomuto záveru: „Na Západe sa príliš často venovala pozornosť len Kristovým slovám z Poslednej večere a všetko ostatné je od neskorého stredoveku akoby podcenené a vedomie jednoty eucharistickej modlitby je narušené.“²⁰

Toto malo následky pre obdobie reformácie. Pre Martina Luthera nebola Pánova večera ničím iným ako len prisľúbením odpustenia hriechov, čo je vyjadrené v slovách nad kalichom. Pánove slová boli preňho zhrnutím evanjelia. V tzv. nemeckej omši (1525) - Deutsche Messe - je to ešte viac zdôraznené. Luther sa chcel vrátiť k prvotnej forme Eucharistie garantovanej tým, že ju ustanovil Kristus. Preto uňho z Rímskeho kánona neostalo nič navyše okrem správy o ustanovení Eucharistie. V Deutsche Messe spojil konsekráciu s prijímaním, po konsekrácii a elevácii chleba sa hneď podáva sv. prijímanie. Počas toho sa spieva nemecký Sanctus. Po konsekrácii kalicha a prijímaní krvi ho ľudia dospievajú do konca a potom sa začne s inou piesňou.²¹

Táto radikálna forma izolovania slov premenenia sa postupne presadila v reformátorských cirkvách. Získala napríklad jedinečnú formu prejavu v anglikánskej doplnkovej konsekrácii (supplementary consecration). V Book of Common Prayer (Knihe spoločnej modlitby) z roku 1548 sa v časti The Order of Communion nachádzajú opatrenia pre dodatkovú konsekráciu vína. V prípade, že by kňaz nemal dostatok konsekrovaného vína pre všetkých prijímajúcich, môže ho, podľa spomenutého reformátorského pravidla, dodatkovo konsekrovať po druhý alebo tretí raz. Ide k oltáru a hovorí Pánove slová od Simili modo až po in remissionem peccatorum bez toho, že by vyzdvihol kalich.

V Communion Service z Book of Common Prayer z roku 1662 sa doplnková konsekrácia vzťahuje aj na chlieb. Na oltári začína kňaz konsekráciu chleba slovami „Our Saviour Jesus Christ in the night....“ („On, prv než sa dobrovoľne vydal na smrť...“) a nad kalichom hovorí
o „Likewise after supper....“ („Podobne po večeri...“).²² Dôvodom pre dodatkovú konsekráciu boli najmä malé stredoveké kalichy, ktoré nestačili pre všetkých prijímajúcich. Ďalším dôvodom boli rubriky, ako napr. rubrika z Scottish Book of Common Prayer (Škótska kniha spoločnej modlitby) z roku 1637, ktorá radila, aby sa konsekrovalo čo najmenej matérie. Potom sa pomerne často stávalo, že dary nevystačili pre všetok prijímajúci ľud. V tom prípade im radili znovu konsekrovať chlieb a/alebo víno Pánovými slovami.²³ Známy anglikánsky liturgický vedec W. H. Frere považoval obrad doplnkovej konsekrácie z roku 1662 za prevzatie skolastickej konsekračnej teórie v extrémnej forme.²⁴ Dodatočná alebo náhradná konsekrácia bola inak na Východe a Západe prísne zakázaná. Vo všeobecnosti platilo v celom kresťanstve presvedčenie, že Eucharistia je jediná, nedeliteľná slávnosť a len taká sa má sláviť. Toto presvedčenie vyjadruje v Katolíckej cirkvi Codex iuris canonici z roku 1983 v takmer doslovnom zopakovaní kánonu z roku 1917: „Nikdy nie je dovolené, ani v naliehavej krajnej potrebe konsekrovať jednu matériu bez druhej, alebo obidve mimo eucharistického slávenia.“²⁵

Slová ustanovenia sú konštitutívnym prvkom eucharistickej modlitby. Zbierky zdrojov eucharistických modlitieb obsahujú však aj modlitby, ktoré nemajú žiadnu výslovnú alebo vôbec žiadnu správu o ustanovení Eucharistie; uspokojujú sa s tým, že len spomenú jej ustanovenie. „V starších prácach bola chýbajúca správa o ustanovení (alebo ak bola formou nepriamej reči) často považovaná za kritérium pre to, aby pri takomto texte nemohlo ísť o (ortodoxnú) eucharistickú modlitbu. Od určitej doby však rastie počet tých, ktoré považujú texty ako Didaché 9-10 za skutočnú eucharistickú modlitbu alebo prijímajú, že anafory ako Addaiho a Mariho (...) pôvodne neobsahovali žiadnu správu o ustanovení alebo nezodpovedala správe o ustanovení v dnešnej forme.“²⁶

Dnes majú eucharistické modlitby všetkých katolíckych rítov správu o ustanovení Eucharistie. A táto správa sa stala zaužívaným liturgickým obradom.²⁷ Ešte však aj teraz pretrváva nebezpečenstvo, že sa Pánove slová o ustanovení čiastočne vypustia, resp. izolujú z celku eucharistickej modlitby, keď sa napr. kňaz uspokojí s dvoma hlavnými vetami konsekračných slov.²⁸

Misál pápeža Pavla VI. priniesol Pánove slová ustanovenia Eucharistie pre všetky eucharistické modlitby do jednotného znenia. Preto sa museli Rímskemu kánonu pridať slová vyslovované nad chlebom „quod pro vobis tradetur“. Zo slov o kalichu sa vybralo „Mysterium fidei“. Tieto slová sa teraz hovoria alebo spievajú pred aklamáciou spoločenstva – tzv. zvolanie
po premenení. V skoršej správe o ustanovení Eucharistie sa hovorilo: „Haec quotiescumque feceritis in mei memoriam facietis.“ Táto veta bola nahradená vetou z pavlínskej tradície: „Hoc facite in meam commemorationem.“ (1Kor 11,24.25; Lk 22,19). Je to kratšie, jasnejšie a biblickejšie. Na zvláštne želanie pápeža Pavla VI. vo všetkých eucharistických modlitbách je rubrika, ktorá pripomína kňazovi, že konsekračné slová sa nemajú vyslovovať len ako jednoduché rozprávanie (ad modum narrationis), ale jasne a zreteľne, ako si to vyžaduje ich pôvod. Tým má kňaz vyjadriť, že hovorí a koná in persona Christi. Správa o eucharistickom ustanovení je vyzdvihnutá aj tým, že kňaz vykonáva a vyjadruje, čo robil Ježiš: Vzal chlieb a kalich... - kňaz robí to isté. Vzatie chleba a kalicha je ďalej špecifikované slovami „drží ho trocha pozdvihnutý nad oltárom“ (eumque parum elevatum super altare). Nenapodobňujú sa však všetky Pánove gestá. Keď sa v texte píše: „lámal chlieb“, v tej chvíli to kňaz ešte nerobí. Prečo? Pretože obrad lámania chleba patrí v prvom rade k rozdeľovaniu eucharistických darov, teda k časti sv. prijímania. Proti tomu by kolegovia dogmatici mohli namietať, že lámanie chleba sa vlastne vzťahuje na dva okamihy – pojem lámania pri konsekračných slovách, čo vyjadruje obetu (porovnajme napríklad niektoré liturgické obrady vo východosýrskych katolíckych rítoch a u koptov)²⁹, a lámanie pred podávaním sv. prijímania, čo vyjadruje rozdeľovanie a darovanie.³⁰ Inak by potom muselo dochádzať k dvojitému lámaniu. Nesmieme tiež prehliadnuť, že aj naše dnešné lámanie chleba označuje eucharistickú obetu, pretože lámanie eucharistickej podoby je sprevádzané spevom „Agnus Dei“, ktorý Krista označuje za Božieho baránka, ktorý sníma hriechy sveta.³¹

Slová premenenia sú taktiež zdôrazňované gestami hlbokej úcty. Pred slovami premenenia je poznámka: „Trochu sa skloní.“ Po vyslovení slov konsekrácie kňaz ukáže ľudu konsekrovanú hostiu a kalich. Pred vyslovením týchto slov sme hovorili o chlebe, resp. daroch; po nich však už o konsekrovanej hostii. V Missale Romanum z roku 1570 sa však ešte nenachádzali takéto slovné pokyny. Pri ofertóriu kňaz prosil nebeského Otca, aby prijal hanc immaculatam hostiam, pričom však ešte nešlo o konsekrovaný chlieb.³² Už stáročia, a bolo tomu zvlášť v stredoveku, bolo a je pozdvihnutie konsekrovanej hostie a konsekrovaného vína v západných výzvou k uctievaniu Kristovho tela a krvi. Ide tu teda o kristologické gesto.³³ Po vyzdvihnutí hostie sa v poznámkach píše: „Znova ju položí na paténu a pokľaknutím adoruje.“ Po vyzdvihnutí kalicha čítame: „Znova ho položí na korporál a pokľaknutím adoruje.“ Týmto gestám ide v prvom rade o tajomstvo eucharistickej prítomnosti Pána pod spôsobmi chleba a vína. V Rímskom misáli z roku 1570 sa po slovách premenenia štyrikrát pokľaklo: dvakrát pred a raz po každom zdvihnutí spôsobov. Komisia kongregácie chcela pôvodne zmenšiť tento počet pokľaknutí na jediné pokľaknutie po zdvihnutí kalicha. Nakoniec sa zjednotila na dvoch pokľaknutiach, vždy po zdvihnutí hostie a kalicha.³⁴ Tak zostal v strede eucharistickej modlitby, smerovanej k Otcovi, určitý druh eucharistickej zbožnosti.³⁵

Y. Congar hovorí, že z vieroučného pohľadu tvorí eucharistická modlitba jeden celok, z ktorého nemožno vybrať nejaký prvok či už ustanovenie Eucharistie alebo epiklézu.³⁶

V eucharistickej modlitbe, modlitbe vďakyvzdania a posvätenia, dosahuje celá liturgická slávnosť svoj vrchol. Zmyslom tejto modlitby je zjednotiť celé spoločenstvo veriacich v chvále mocného Boha a obetovaní darov s Kristom. V tejto eucharistickej modlitbe patrí správa o ustanovení Eucharistie³⁷ k dôležitým prvkom - praecipua elementa. V priamej reči obsahuje slová premenenia nad chlebom a vínom. Tieto spôsobujú konsekráciu, pretože podivuhodné tajomstvo skutočnej³⁸ prítomnosti Pána pod eucharistickými podobami je vyjadrené v slávení omše. Toto sa deje prostredníctvom konsekračných slov, vďaka ktorým je prítomný Boh. Správa o ustanovení Eucharistie ako dôležitá časť eucharistickej modlitby hovorí o Poslednej večeri, pri ktorej Kristus ustanovil obetu, čím sa stále v Cirkvi sprítomňuje obeta kríža - vždy vtedy, keď kňaz, ktorý znázorňuje Krista, vykonáva to, čo robil Kristus a čo zveril svojim učeníkom na pamiatku.³⁹

Prežívajme naplno prítomnosť Krista pod eucharistickými spôsobmi a objavujme stále viac realitu pôsobenia Božej prítomnosti v nás skrze slávenie a prijímanie Eucharistie.