Liturgia a ticho
Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2005/1 (Studie)
Niet silného slova, ktoré by nepredchádzalo mlčanie. Je však rozšírený názor, že ticho je monštruózne (Sartre) či iracionálne (Camus). Dokonca niektorí religionisti (Wiesel) tvrdia, že Boh stvoril ticho, lebo mal strach z mlčania.1 V mojej štúdii sa chcem zamerať na tento zaujímavý a dôležitý fenomén ľudského života a postupne prejsť niektoré sektory, aby nakoniec štúdia dospela k liturgickému tichu.
1 Le dimensioni del Silenzio, a cura di M. Baldini, Cittŕ Nuova, Roma 1989, str.9.
Paradoxy ticha
Tichom (mlčaním)2 sa vyjadrujú myšlienky, emócie, túžby a rôzne stavy mysle. Existuje mnoho tvárí ticha. Ticho zločinca, ako aj ticho jeho obeti. Ticho mystika, poetu, ticho chorého. Ticho môže vyžarovať teplo, démonický chlad, pokoru i snobizmus. Ticho panické, rituálne, vonkajšie, vnútorné. Ticho ako konštruktívny prvok komunikácie alebo ticho ako absencia zvuku, kde niet žiadnej komunikácie. Ticho ako obrana, ticho, kde zaniklo počúvanie, ofenzívne, uzavreté, ticho pustatiny. Ticho opozície – rozhnevané a osamelé ako aj ticho pozývajúce – lákavé, odľahčujúce a zhovievavé.
2 Možno by bolo lepšie rozlišovať ticho pri veciach a mlčanie pri človeku a živočíchoch. Nakoľko by táto dištinkcia potrebovala osobitné skúmanie, ostaneme v našej štúdii pri termíne ticho, pričom ho budeme používať v oboch významoch.
Cage nahral svojho času skladbu 4´33´, aby ukázal, že ide o umelecký čin, dal priniesť na pódium klavír a potom mlčky sedel. Tento umelec bol ovplyvnený zenbuddhizmom. Po tomto „koncerte” však tvrdil, že absolútne ticho neexistuje, lebo počas svojej „skladby” počul ešte dve veci: tlkot srdca a dych. To je jeden z paradoxov ticha. Absolútne ticho neexistuje.
Komunikačné ticho
Slovo preniknuté tichom je silnejšie než čisto zmyslová percepcia. Ticho je však aj dôležitou súčasťou komunikácie ako dôležitá dimenzia počúvania. Dnes je táto dimenzia anektovaná hlukom. Postmoderný človek sa bojí ticha, preto je tu internet, boom informácií, záplava klipov, civilizácia hrmotu, šramotu, heavy–metalu a techna. Jung v liste Karlovi Oflingerovi píše, že dôvodom dnešného hluku je infantilná závislosť na vonkajšom svete. Hluk chráni človeka pred ťažkými myšlienkami. Priestor zaplnený decibelmi svedčí o povrchnosti externe orientovanej civilizácie.3
3 C.G. JUNG, 100 dopisů, Sagittarius 1995, str. 202 – 206.
Paradoxom ticha je, že slová kladú určitý odpor, dokonca môžu viesť k otvorenému konfliktu. Ticho, kde sa obe stránky navzájom akceptujú, pomáha prenášať hlboké prežívanie emócií a pochopenia, ako aj prežívanie jednoty. Táto jednota je prítomná v láske, kde po určitej etape slov dochádza k mlčaniu. Erotické prvky v mystike sa snažili využiť túto prirodzenú skúsenosť medzi mužom a ženou. V hinduizme napr. existujú zobrazenia božstva spojeného s človekom ako manželského páru v tichom objatí. Ten, kto počúva, nemôže byť arogantný. Ticho je dimenziou počúvania.
Ticho je súčasťou umenia. Je to konštitutívny element, pri ktorom dochádza k inšpirácii. Preto paradoxne je aj hudba dcérou ticha. Musí ju predchádzať ticho, aby sa melódia dala počuť.4 Pre niektorých básnikov sa po ich úspešnej tvorbe stalo programom, že sa dobrovoľne odmlčali (Rimbaud, Hölderlin). Ticho akoby chcelo preniknúť aj do nezmyselných básní dadaistov.
4 Le dimensioni del Silenzio, str. 113.
Ticho preniklo aj do filozofie. Niektorí z mysliteľov (napr. Nietzsche, Pascal) zvolili aforizmus ako najkratšiu formu reflexie, od ktorej je už len krôčik k tichu. Debaty, polemiky niektorých súčasných filozofov, ak odhliadneme od zložitej štruktúry a novotvarov, pripomínajú skôr bľabot dadaistov ako serióznu reflexiu.
Božie ticho
Debata o Bohu po Osvienčime, ktorá ohúrila aj niektorých kresťanských filozofov a teológov, je podľa mňa nezmysel. Keď už po Osvienčime, prečo nie aj po Gulagu? Tragédiu Osvienčimu alebo Gulagu nespôsobil predsa Boh, ale človek. Prečo zrazu ten teocentrický obrat? Prečo miesto o Bohu nehovoriť radšej o človeku po Osvienčime? Mlčanie Boha nemusí predsa byť dôvodom ku skepse, ako o tom svedčí poznámka na stene jedného spáleného domu po pogrome na Židov: „Bože, urobil si všetko pre to, aby som stratil vieru. Ale nepodarilo sa ti to!”
Som presvedčený o tom, že Boh sa s každým človekom aspoň raz v živote osobne stretne. Keď nie inak, tak prostredníctvom krízy stredného veku. Boh naplánoval toto stretnutie (dúfam, že neupadám do prílišného determinizmu) tak jemne, že ho možno ešte aj v tomto veku prehliadnuť. Niektorí Otcovia tvrdia, že Otec je tichom, alebo silne zdôrazňovali hodnotu ticha.5 Ak je potom Otec Tichom, Syn je Logom a Duch Svätý ich dialógom. Tichom je obostretá aj nevysloviteľná božia podstata.
5 Por. napr. „jeho Slovo pochádza z ticha” in IGNÁC ANTIOCHIJSKÝ, Ep. ad Mag. VIII, 2; „Tibi silet laus“ in HIERONYM Sal 65, 2 (PL28, 1174); „Sileant (...) et ipsa sibi anima sileat” AUGUSTÍN Confessioni IX, 10, 25; „religiosum silentium Virginis (...) circa secretum Dei” RUPERT, In Cantica I, (PL 168, 844).
Ticho hralo významnú úlohu aj v Ježišovej misii. ”Slovo sa stalo telom, aby sa vrátilo do Otcovho ticha. (...) Keď mlčí Ježiš, je to preto, aby vyjadril súzvuk s Otcovým hlasom, ktorý skrze Ducha hovorí v ňom. (Je to ticho, ktoré) ho napĺňa slovom. Nie je to prázdno, ale plnosť, nie pasivita, ale totálna prítomnosť pri Otcovi a pri nás, pre ktorých sa stal telom. S ktorými sa identifikoval a pre ktorých sa stal solidárnym. (...) Niekedy sa zdá, akoby aj v Ježišovom živote Boh mlčal. V noci, v temnote, v opustenosti, v utrpení, v zostúpení do najhlbšej kenózy, v prijatí smrti. Ale práve v tomto momente je láska medzi Otcom (a Synom) najväčšia, silnejšia než zdanlivý odstup a ich zdanlivá oddelenosť. Aj pre nás môže byť účasť na tejto skúsenosti ticha, začatej Kristom, prežívanej ako prázdno či absencia Boha, momentom najhlbšej lásky. Vytrvalo prebývať, ako hovorí sv. Ján, neprestajne sa dívať bez toho, aby sme videli, a počúvať bez toho, aby sme chápali. Pre nás ako aj pre Krista je ticho akoby podmienkou jednoty s Bohom. Negatívny výraz, avšak najvyššej prítomnosti Boha a prítomnosti v Bohu”.6 Toto ticho je potom aj epistemologickým východiskom jedného prístupu v teológii.7
6 JEAN LECLERQ, Silenzio e parola nella misitica cristiana di ieri e oggi in AA.VV., Mistica e mistiismo oggi, Passionisti Cipi, Roma 1979, str. 66 – 67.
7 „Je nemožné vedieť, čo Boh je, čo možno vedieť, je jedine a iba to, že jestvuje a že sa v dejinách spásy zjavil ako Otec, Syn a Duch Svätý (I., § 6, str. 11). (...) toto tajomstvo zostáva stále v skrytosti a halí sa v mlčaní, aby sme sa vyhli tomu, že si na miesto Boha postavíme nejaký idol. Tak vzniká, čo sa označuje ako apofatizmus kresťanského Orientu: čím viac človek rastie v poznaní Boha, tým viac ho vníma ako nedosiahnuteľné a vo svojej podstate nepochopiteľné tajomstvo. To sa nesmie zamieňať s tajuplným mysticizmom, kde sa človek stráca v záhadných, neosobných veciach.(...Kresťania východu) spoznávajú, že sa (k Bohu) môžu priblížiť potom, keď sa zdokonalili vo vzývajúcom mlčaní, lebo na vrchole (...) spoznania a skúsenosti Boha sa nachádza Jeho transcendentno. K tomu sa nedostaneme v prvom rade systematickou meditáciou, ale skôr prijatím Písma a liturgie v modlitbe (I., § 16, str. 30).” In JÁN PAVOL II., Orientalum Lumen, SSV Trnava 1995.
Mystické ticho
Biblia identifikuje kozmos s tichom. Nie je to však slovo ani reč, ktorá by sa nedala rozumieť (por. Ž 19, 4). Nie je to však ani absencia, ale prítomnosť.8 Je čas pre reč i pre ticho (por. Pr. 3, 7)
8 A. NEHER, L´esilio della parola. Dal silenzio biblico al silenzio di Auschwitz, Casale Monferrato 1983, str. 23 – 25.
Ticho je dôležitou súčasťou mystiky. U mystika sa prejavuje dvojaké mlčanie. Mlčanie zoči-voči Nevysloviteľnému a mlčanie ako zdráhanie sa vypovedať o niečom, čo vie, ale nechce povedať.9 Buber hovorí priamo, že jazyk neprenikne kráľovstvo extázy, ktoré je kráľovstvom jednoty.10 Ticho je predpokladom kenózy. V ňom dochádza k jednote „ja”, ktorá už nepotrebuje slová. Je konštitutívnou súčasťou duchovného života. Počas neho zaznie božie slovo, ale potom sa kráča zväčša púšťou, lebo význam tohto slova je natoľko polyvalentne bohatý, že človek potrebuje čas, aby pochopil všetky jeho zákutia. Ako príklad uvediem sv. Františka z Assisi, ktorý začal na základe božieho posolstva opravovať Porciunkulu, ale až časom pochopil, že ide o viac ako o opravu kaplnky.
9 Le dimensioni del Silenzio, str. 52.
10 M. BUBER, Confessioni estatiche, Adelphi 1983, str. 29.
Ticho či mlčanie mystikov akoby vo vedomí meditujúceho spomaľovalo a zastavovalo čas. Mystik prežíva v tichu prítomnosť a práve prítomnosť je tým prostredníkom, ktorým sa človek dotýka večnosti. V jeho tele prebieha ešte biologický čas, ale duch presahuje časopriestorovú dimenziu a vstupuje do tajomnej prítomnosti.
Mystické ticho kontemplácie má svoj efekt, že človek zrazu objaví hluk svojej mysle. V prvých krokoch meditácie sa pod plášťom ticha začnú vynárať podvedomé obsahy, bolestné spomienky. Preto môžu byť prvé kroky meditácie veľmi bolestné, môžu vyvolať strach, napätie. Toto ticho je tu, lebo človek si pri vedomom stave nechcel priznať určité problémy.
Liturgické ticho
Liturgia sa nemá v prvom rade spievať ani recitovať, ale predovšetkým modliť, ináč sa stráca jej podstata a poslanie. Keďže ide o modlitbu, patrí k nej i liturgické ticho.
Termín liturgické ticho bol prvý krát použitý v Direttorio per la celebrazione dell´Opus Dei pre benediktínsku Liturgiu hodín (n. 5).11 Ticho bolo oživené vďaka Sacrosanctum Concilium 30, čo podnietilo celý rad reflexií a odkazov v iných dokumentoch a liturgických textoch.12 Ticho teda nie je prázdnom bez slov a gest, ale pri liturgii je to liturgická akcia.
11 R.M. LEIKAM, La liturgia delle ore nel rito romano in Scientia liturgica. Manuale di liturgia V. Tempo e spazio, direzione di A. J. CHUNGCO OSB, Piemme Casale Monferrato 1998, str. 120.
12 Musicam Sacram (n. 17); Ordo Lectionum Missae z roku 1981 (n.28); Missale Romanum (n. 4, 10, 17, 19, 23); Caeremoniale Episcoporum 1984 (n. 37, 130); De Benedictionibus 1992; Katechizmus Katolíckej Cirkvi (SSV 1998) hovorí o mlčaní veľmi skromne. Iba dva krát. V súvislosti s modlitbou ako o „úctivom mlčaní” (§ 2628) a v súvislosti s kontempláciou: „Kontemplatívna modlitba je ticho, symbolom budúceho veku” alebo „mlčanlivou láskou” (...) V tomto tichu, neznesiteľnom pre vonkajšieho človeka, nám Otec vyslovuje svoje vtelené, umučené, zosnulé a vzkriesené Slovo a Duch synovstva nám dáva účasť na Ježišovej modlitbe” (§ 2717).
Novo Millenio Ineunte vidí dôležitosť ticha pre duchovný život, keď radí, aby hľadanie Ježišovej tváre sprevádzal „zážitok ticha a modlitby”.13
13 „K dokonalému sústrednému rozjímaniu o Pánovej tvári nedospejeme vlastnými silami, ale iba tak, keď sa dáme viesť milosťou. Len zážitok ticha a modlitby nám poskytuje primeraný horizont, v ktorom môže dozrieť a rozvíjať sa najpravdivejšie, najvernejšie a najpriliehavejšie poznanie toho tajomstva.” In JÁN PAVOL II., Novo Millenio Ineunte. Na začiatku nového tisícočia, SSV, Trnava 2001, § 20, str. 32.
Vďaka tichej modlitbe, počúvaniu Slova, odpovediam na jeho echo, modlitbám, uvedomelo vykonávaným liturgickým gestám sa liturgia stáva priestorom pre kontempláciu.14
14 Viac k téme J. CASTELLANO CERVERA, Liturgia e vita spirituale, Teresianum, Roma 1996, str. 179 – 185.
A. “Farby” ticha
Slávny text z SC 30 našiel svoju rezonanciu v klasifikácii rôznych odtieňov ticha. Takto v typológii ticha možno rozlíšiť:
- ticho pohrúženia. Napr. na začiatku rítu, ako je to na Veľký piatok; po homílii a žalmoch; tichá modlitba: pri birmovaní (RC 28), na začiatku rítu a celebrácie, pri požehnaní a pred kolektou na konci rítu, pri vzbudení súkromných úmyslov pred záverečnou modlitbou veriacich atď.
- ticho apropriačné - ticho spojené s počúvaním a zvnútornením počas veľkých predsedaní. Má viesť k jednote s kňazom (MS 17). Napr. pri vkladaní rúk, spojenom s modlitbou veriacich za chorého, gesto konsekračné pri ordinácii kňaza a biskupa, pri zasvätení panien, pri missa chrismatis atď.
- ticho meditačné. Po odznení Slova božieho (MS 17, Eucharistiae participationem 18), po homílii, po žalmoch atď.
- ticho adoračné. Po sv. prijímaní, mimo omše pri súkromnej adorácii; kolektívna adorácia sv. kríža na Veľký piatok atď.15
15 D. SARTONE, Silenzio in Dizionario San Paolo. Liturgia, a cura di D. Sartone, A. m. Triacca, Carlo Cibien, San Paolo 2001, str. 1869 – 1871.
B. Ticho a Liturgia hodín
„Diabol hľadá lomoz, Kristus ticho,” napísal sv. Ambróz.16 Ticho je súčasť celebrácie, lebo má pomáhať prijímať a meditovať nad božím slovom. Napomáha pohrúženiu a užšiemu spojeniu so Slovom. Obsahuje zároveň pneumatický prvok, lebo v ňom si má modliaci sa uvedomiť prítomnosť Ducha Svätého, ktorý napomáha naším modlitbám (Rim 8, 26). Nie je to duchovný mutizmus, ale ide o oživujúci moment milosti, keď stvorenie mlčí, a hovorí Duch.17 Často sa pri modlitbe zabúda, že je to dialóg lásky. Ticho je plodná otvorenosť ľudského srdca pre transcendentno.18 Podľa starobylej tradície sa pri liturgii uplatňuje po každom žalme, po lektúre, po homílii a počas modlitby.19
16 AMBROGIO, De officiis I., Milano 1977 in Ps. 45, 11 PL 14, 1138.
17 D. SARTONE, Silenzio, str. 1872.
18 „Mlčení je živá a plodná otevřenost lidského srdce pro nekonečno, je to upuštění od jakékoli obrany před zjevením Boha. Boží svoboda se tu kochá v lidském duchu a my se radujeme, že můžeme hostit Dárce veškerého dobra. Mlčením dává duše najevo, jak nutně potřebuje spojení s Bohem.” In ANTONIO DOGNI, Gesta a slova. Úvod do symbolické mluvy liturgie, Karmelitánské nakl., Kostelní Vydří 1995, str. 31.
19 Podľa Thesaurus Liturgiae Horarum monasticae in R.M. LEIKAM, La liturgia delle ore nel rito romano, str. 120.
C. Ticho, psychoterapia a sviatosť zmierenia
Ticho je integrálnou súčasťou psychoterapie. Psychoterapeut počúva i mlčí, aby mohol u klienta rozlíšiť dôležité obsahy. Niekedy ostáva mlčať, i keď sa klient odmlčal. Roger Langs uvádza niekoľko zásad: 1. odporúča ticho pri úvode terapie, 2. počas hovorenia klienta, pokiaľ nie je vyzvaný reagovať na jeho otázku, 3. má ostať ticho a nechať prejavovať sa pacienta, 4. pokiaľ netreba, neprerušuje, 5. môže ostať ticho, aj keď sa pacient odmlčal.20
20 Le dimensioni del Silenzio, str.172 – 173.
Iste aj vo sviatosti zmierenia môžu poslúžiť tieto zásady s tým rozdielom, že nejde o nejakú psychologickú diagnostiku, ale o stretnutie s milosrdným Bohom. Ticho tu však neslúži len na anamnézu stavu penitenta, ale predovšetkým ako priestor pre hlas Ducha Svätého.
Dôležitou súčasťou je aj neverbálna komunikácia, ktorá napovie veľa o stave klienta (penitenta). Keďže dochádza na psychologickej rovine k tajomnému prepojeniu, môže psychoterapeut niekedy prežívať určité napätie, napr. v oblasti brucha (miesto môže byť individuálne), čo mu chce napovedať, že čosi nie je v poriadku. Tento aspekt nie je v spovednej praxi rozpracovaný.
Niekedy kňaz prežíva napätie, ktoré ho oberá o energiu, robí ho nervóznym, podráždeným, čo môže viesť k neželateľným reakciám a vplyvom na penitenta. Vtedy je vhodná poloha svedka. Je zásluhou indických mudrcov, že „objavili” prítomnosť ľudského ducha ako prítomnosť svedka. Celá metóda spočíva v tom, že sa kňaz nestotožní s emóciami penitenta, ani s vlastnými, keď prežíva v jeho prítomnosti akékoľvek nepríjemne napätie. Chce to určitý cvik, ktorý je spojený s vnútorným príkazom: „To nie som ja.” Napr. „tento hnev nie som ja” ap. Vo sviatosti zmierenia sa tak strieda empatické ticho snažiace sa počúvať penitenta s tichom očakávajúcim radu Ducha Svätého a občas aj ticho svedka, chrániaceho spovedníka pred negatívnou energiou.
Ticho sa niekedy môže stať frontovou líniou, kde sa zrazu stane kňaz svedkom stretnutia so silami zla, keď penitent manipuloval s mágiou alebo pracoval s alternatívnym liečiteľom pochybnej povesti. Môže sa prejaviť vo vydávaní zvukov, upadnutí do bezvedomia ap. Prítomnosť numinózneho vyvoláva reakciu zla, i bez toho, aby sa toto prejavilo slovom (viď napr. Mk 5, 2).
Treba ešte spomenúť jeden typ ticha, ktorý súvisí so sviatosťou zmierenia: silentium v rámci seminárskej formácie. Jeho funkciou je v prvom rade udržať v ľudskom duchu ako poslednú rezonanciu dňa Božie slovo, ktoré odznelo pri punktách alebo bolo súčasťou večernej meditácie.21 Silentium v seminároch je vhodnou asketickou prípravou na samotu, ktorú kňaz prežíva na fare, a nakoniec je cvičením v disciplíne udržať spovedné tajomstvo, zároveň by však malo byť normálnou súčasťou kresťanskej spirituality.22
21 Otcovia púšte odporúčali lektúru pred zaspaním. Používali obraz, že toto cvičenie je ako zasadiť semienko večer, takže cez noc vyrastie strom, ktorý prinesie pri rannej meditácii ovocie.
22 Mlčanie je cestou k tomu, aby sa kresťan vyhol mnohým hriechom ako je túžba po sláve, posudzovanie druhých, zanedbanie vnútornej bdelosti. Zároveň mlčanie pomáha k sebapoznaniu, ovládanie jayzka, cestou k počúvaniu druhých a k dovŕšeniu modlitby. (Pozr. A. GRÜN, O mlčení, Kostelní Vydří 1992.)
Záver
Stíšenie je veľkosťou a dôstojnosťou človeka, ktorý sa teší z daru, že je stvorením, ktoré môže prijímať Boha. Mlčanie má viesť k tomu, aby sme si uvedomili túžobné očakávanie, ktoré nesie v sebe Maranathá ako radostné jasanie v Duchu, a tak i nostalgiu po Božom kráľovstve, ktorú však môžeme čiastočne prežívať v spojení s Bohom skrze oslavu. V tom je skrytý náš zmysel existencie.
