Koncilové chápanie cirkví Východu

Autor: Ivana Spišiaková - Číslo: 2005/1 (Ekumena)

Druhý vatikánsky koncil v hojnej miere udal konkrétne smernice pre obrodenie i praktického ekumenizmu. Osobitným spôsobom sa tak stalo v dekréte Unitatis redintegratio – O ekumenizme. Tento dekrét sa zvlášť zaoberá aj problematikou osobitného zreteľa na cirkvi Východu.

Prvotné cirkvi povstali na Východe odmietnutím vieroučných doktrín prvotných všeobecných koncilov, zvlášť Efezského a Chalcedónskeho. Neskôr prerušili jednotu cirkevného spoločenstva s Rímom svojimi východnými patriarchátmi.¹ Vtedy sa od Ríma oddelilo niekoľko národných cirkví, ktoré majú bohaté liturgické,² spirituálne a zvlášť mníšske skúsenosti.

Cirkvi do 5. storočia:

Asýrska cirkev – asi 180 tis.: Sýria, Libanon, India, Irán, Irak...

Orientálne cirkvi do Chalcedónskeho koncilu:

Koptská ortodoxná cirkev – asi 8 mil.: Egypt...

Sýrska ortodoxná cirkev – asi 250 tis.: Sýria, Libanon, Jordánsko, India...

Arménska apoštolská cirkev – asi 6 mil.: Arménsko, Irán, Irak, India, Etiópia...

Etiópska ortodoxná cirkev – asi 16 mil.: Etiópia, Jeruzalem...

Malankarsko-sýrska ortodoxná cirkev – asi 1 mil.: India...

Tieto cirkvi Východu majú akoby dvojníka – uniatskú katolícku cirkev, ktorá žije v úplnej jednote s Rímom. Svoj pôvod odvodzujú od východných kresťanov, ktorí obnovili svoju jednotu s Rímom. Dnes teda existuje Sýrska katolícka cirkev (1662), Arménska katolícka cirkev (1740), Koptská katolícka cirkev (1895), Etiópska katolícka cirkev (1930) a Sýrsko-malankarská katolícka cirkev (1930).³

Počas stáročí svojej existencie si cirkvi Východu a Západu začali osvojovať odlišné zvyklosti v oblasti kultu, v usporiadaní cirkevného života a od kritického roku 1054 aj v doktrinálnej oblasti učenia.⁴ To vyvrcholilo otvorenou schizmou Východu proti Západu. Autokefálne ortodoxné cirkvi teda rešpektujú len prvých sedem koncilov, ktoré pokladajú za ekumenické. Pokusy o zjednotenie badáme 1274 v tzv. lyonskej únii a 1439 v tzv. florentskej únii. Na konci novoveku a hlavne v 20. storočí sa oslabila dôležitosť a vplyv carihradského patriarchátu na celú ortodoxnú cirkev a ťažisko primárneho patriarchátu ortodoxnej cirkvi sa presúvalo postupne do Moskvy, ktorá sa sama doteraz pokladá za zákonného dediča ortodoxie. Cirkvi Východu a Západu išli mnoho storočí svojou vlastnou cestou, boli však spojené spoločenstvom viery a sviatostného života. Koncil v dekréte pripomína, že na Východe prekvitajú viaceré partikulárne či miestne cirkvi, medzi ktorými majú zvláštne miesto patriarchálne cirkvi. Cirkvi Východu vlastnia poklad, z ktorého nemálo prevzala aj západná cirkev.⁵

Niektoré hlavné články viery boli definované na všeobecných cirkevných konciloch, ktoré sa konali na Východe. Ide o články učenia viery o Najsvätejšej Trojici, Božom Slove, ktoré sa stalo človekom z Panny Márie… Apoštolské dedičstvo sa prenášalo v rozličných formách a spôsoboch a už v prvotnej Cirkvi sa rozlične vyvíjalo na niektorých miestach, čo sa stávalo rozdielnosťou charakterov a životných podmienok. Preto Druhý vatikánský koncil upozorňuje všetkých, aby sa venovali práci pre obnovenie plného spoločenstva medzi východnými cirkvami a katolíckou cirkvou.

Zaujímavosťou východných cirkví - či už zjednotených, alebo nie - je práve slávenie liturgie, zvlášť vysluhovanie sviatostí. Zoberme si napr. sviatosť pomazania chorých. Chaldejská uniatská cirkev prevzala rímsky rituál sviatosti pomazania chorých, pričom existuje aj ich vlastný pontifikál s prastarou chaldejskou modlitbou na požehnanie oleja. Sýrsko-malabarská cirkev v Indii, žijúca do 16. storočia pod latinskými hierarchami s používaním rímskeho pontifikála, prevzala od 3. júla 1962 chaldejský pontifikál. Pomazanie v koptskom ríte vysluhovalo sedem kňazov. Rituály západosýrskych a alexandrijských rítov sú viac-menej závislé na byzantskom obrade vysluhovania pomazania chorých.⁶

Medzi katolíckou cirkvou a východnými cirkvami, ktoré netvoria úplnú jednotu s katolíckou cirkvou, existuje úzke spojenie v oblasti viery. Tieto cirkvi majú platné sviatosti, čo vyplýva zo zachovania apoštolskej postupnosti, teda majú platne svätených kňazov a Eucharistiu. Toto je podľa koncepcie katolíckej cirkvi ekleziologický a sakramentálny fundament pre vytvorenie určitého spoločenstva, zvlášť v oblasti liturgie, so schválením príslušnej cirkevnej autority. Je potrebné, aby duchovní pastieri starostlivo poúčali veriacich, aby oni dobre poznali zvláštne dôvody takéhoto spoločenstva v liturgickej oblasti a v oblastiach rôznych cirkevných disciplín. Podľa Codex iuris canonici: Kedykoľvek to potreba vyžaduje alebo sa to odporúča z hľadiska pravého duchovného osohu a len, keď sa vyhne nebezpečenstvu omylu alebo indiferentizmu, je dovolené veriacim, ktorým je fyzicky alebo morálne nemožné dostať sa ku katolíckemu vysluhovateľovi, prijať sviatosť pokánia, Eucharistie a pomazania chorých od nekatolíckych vysluhovateľov, v cirkvi ktorých sú uvedené sviatosti platné.⁷

Katolícki vysluhovatelia dovolene vysluhujú sviatosť pokánia, Eucharistie a pomazania chorých členom východných cirkví, ktorí nemajú s katolíckou cirkvou plné spoločenstvo, ak to z vlastnej vôle žiadajú, majú úprimný úmysel a sú riadne disponovaní. Platí to aj o členoch iných cirkví, v ktorých uvedené sviatosti sa uznávajú za platné a sú podľa úsudku Apoštolskej stolice v rovnakom položení ako uvedené východné cirkvi.⁸ Pri vysluhovaní sviatostnej liturgie v kostole východnej cirkvi katolíci môžu čítať liturgické texty, ak ich na to vyzvú. Východný kresťan môže čítať liturgické texty počas podobných liturgických slávností v katolíckych kostoloch.

Katolícky kňaz môže byť prítomný a zúčastniť sa na liturgii sobáša, vysluhovaného vo východnom kostole pre východných kresťanov podľa východných pravidiel alebo pre dve osoby, z ktorých jedna je katolík a druhá je východný kresťan, ak ho na to vyzve autorita východnej cirkvi a ak zachová normy, ktoré sú predpísané pre miešané manželstvá. Osoba patriaca do východnej cirkvi môže byť svedkom pri uzatváraní manželstva v katolíckom kostole. Taktiež osoba patriaca do katolíckej cirkvi môže byť svedkom pri uzatváraní manželstva v kostole východnej cirkvi, podľa nariadení východnej cirkvi. Vo všetkých prípadoch tento spôsob postupu musí byť v súhlase s disciplínou obidvoch cirkví, ktorá sa týka účasti na takých sobášoch.⁹ Koncil si dôsledne želá, aby všetky úsilia v rozličných ustanovizniach a formách cirkevného života smerovali k postupnému dosiahnutiu jednoty. Koncil taktiež uznáva historický vývin osobitného cirkevného poriadku, ktorý platil pre východné cirkvi od najstarších čias a bol postupne potvrdzovaný.

V súčasnej dobe sa tiež myšlienka zjednotenia dostáva do ekumenického hnutia, ktoré zanecháva medzi kresťanmi bohatú činnosť. Koncil vzbudil nadšenie za myšlienku zjednotenia. Jednota však neznamená uniformitu. Koncil nám pripomína skutočnosť bratského dialógu. Na to sú veľmi užitočné stretnutia,kde sú prítomné obidve stránky, aby rokovali o teologických otázkach ako rovný s rovným. Týmto spôsobom možno lepšie poznať i zmýšľanie oddelených cirkví a sa im primeranejšie vysvetlí naša viera. Nech teológovia, ktorí sú verní svojmu učeniu, pokračujú v ekumenickom dialógu s láskou k pravde a v poníženosti.¹⁰

Prvá kapitola apoštolského listu Jána Pavla II. Orientale lumen pod názvom „Spoznávanie kresťanského Východu“ hovorí o východných charizmách. Pápež vyzdvihuje Východ ako hodnoverný príklad vydarenej inkulturácie s ohľadom na ohlasovanie Božieho slova.¹¹ V ďalšej kapitole sa vyjadruje naliehavá prosba o čo najintenzívnejšie úsilie na ceste jednoty. Jednotu nenarušili v takej veľkej miere historické udalosti, ale postupné odcudzovanie sa. Podľa apoštolského listu sa vtedy vzájomná mnohorakosť nechápala ako obohatenie, ale ako nezlučiteľnosť.¹²

Starostlivosť o obnovenie jednoty Východu i Západu sa týka všetkých veriacich, a to podľa osobných schopností v každodennom kresťanskom živote. Pravý ekumenizmus v úsilí zjednotenia sa s východnými cirkvami neexistuje bez skutočného vnútorného obrátenia sa a veľkodušných prejavov lásky.¹³

Použitá literatúra:

Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, zv. II., SÚSCM, Rím 1970

Tomek, P.: Ekumenický rozmer Cirkví, Vricko 1998

Malý teologický lexikón, Bratislava 1977

Rahner, Vorgrimler: Kleines theologisches Wőrterbuch, Freiburg 1961

Codex iuris canonici, Bratislava 1996

Direktórium na vykonávanie princípov a noriem v ekumenizme, SSV, Trnava 1994

Tomko, J.: Ekumenizmus, edícia Otázky dneška č.8, SÚSCM, Rím 1977

Ut unum sint, encyklika, SSV Trnava 1996