Koncilová participatio actuosa v súčasnej liturgii

Autor: Peter Caban - Číslo: 2005/1 (Články)

Myšlienka činnej účasti veriacich v liturgii (participatio actuosa) vychádza v svojom jadre z ekleziálneho učenia Cirkvi. Keď sa podľa Druhého vatikánskeho koncilu¹ činnosť Cirkvi prioritne zameriava na hlásanie evanjelia, liturgické slávenia a na apoštolát, ktorým sa zveľaďuje pastierske spravovanie Božieho ľudu, bolo by chybou nazdávať sa, že aktívna stránka tejto činnosti závisí len od kňazov a že účasť veriacich je iba pasívna. Schéma „dávať- prijímať“ celkom nezodpovedá hĺbke katolíckej ekleziológie.² Liturgické úkony nie sú totiž súkromnou činnosťou, lež slávnosťami celej Cirkvi, ktorá je prasviatosťou jednoty; je to Boží ľud zhromaždený pod vedením biskupov a na čele s pápežom.³ Preto liturgia ako taká zásadne prináleží celej Cirkvi. Z toho vyplýva poznatok, že kedykoľvek si obrady vyžadujú spoločné slávenie s hojnou a činnou účasťou veriacich, treba nástojiť na tom, že v medziach možnosti sa má dať prednosť spoločnému sláveniu pred individuálnym.⁴

A ešte konkrétnejšie koncil pripomína, že v liturgických úkonoch nech každý, tak celebrant, ako aj veriaci, koná len to a všetko to, čo prináleží jeho funkcii podľa povahy veci a liturgických pravidiel.⁵ Preto je každá liturgická služba dielom Krista kňaza a jeho mystického tela, posvätným úkonom, ktorému sa nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi.⁶

Koncilový pojem slávenia

Je dôležité poznamenať, že slovník, ktorý používa koncil, sa radšej prikláňa k slovu „slávenie,“ pretože tento výraz viac zdôrazňuje ekleziálny a kolektívny rozmer kultu a liturgie,⁷ čo si získalo výnimočné postavenie v liturgickej katechéze, ale aj v bežnom slovníku kňazov aj veriacich. Koncil zreteľne a vynikajúcim spôsobom takto vyjadril princípy účasti veriacich na liturgickom slávení. Lumen gentium hovorí, že Kristus, Veľkňaz vyvolený spomedzi ľudí,⁸ urobil nový ľud kráľovstvom a kňazstvom.⁹

Pokrstení sa totiž preporodením a pomazaním Ducha Svätého posväcujú v duchovný dom a vo sväté kňazstvo, aby ako kresťania celou svojou činnosťou prinášali duchovné obete a zvestovali slávne skutky toho, ktorý ich z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla.¹⁰ Preto všetci Kristovi učeníci, zotrvávajúc na modlitbách a v oslave Boha,¹¹ majú dávať seba samých ako živú, svätú a Bohu milú obetu¹² a všade vo svete vydávať svedectvo o Kristovi.¹³

Prejavenie sa kresťana v liturgii má byť hymnom na „slávu chvály Božej milosti“,¹⁴ obetovaním sa Bohu, živou a svätou obetou, poznajúc, čo je Bohu milé a dokonalé.¹⁵ Hodnota tejto chvály má pôvod v tom, že krstom sme včlenení v Krista a dokonalá chvála, ktorú vzdáva Kristus na kríži, nás vedie k našej chvále voči Bohu. Inak povedané, naša chvála sa začleňuje do Kristovej prostredníctvom obnovovanej prítomnosti Jeho obety vykonanej raz navždy¹⁶ na Kalvárii. Môžeme teda potvrdiť, že v tomto zmysle je kresťanský život akoby kňazským životom, to znamená životom zasväteným Božej sláve, alebo tiež liturgickým životom, a to nie len doslovne počas slávenia kultu, ale aj žijúc vo svete liturgiu ako svoj cieľ – čo je oslava Boha a posvätenie človeka.

Účasť na liturgickom slávení

V texte liturgickej konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý najzreteľnejšie hovorí o účasti veriacich na liturgii, je uvedené: „Aby sa docielila táto plná účinnosť, je potrebné, aby veriaci prichádzali na liturgiu v patričnom duchovnom postoji, dali do súladu svoju myseľ s hlasom a spolupracovali s Božou milosťou, žeby ju neprijímali nadarmo. Preto majú duchovní pastieri dbať nielen o to, aby sa pri liturgických úkonoch zachovávali predpisy platného a dovoleného vysluhovania, ale aj o to, aby sa na nich veriaci zúčastňovali vedome, aktívne a s úžitkom.“¹⁷

Tri prívlastky, ktorými koncilový dokument Sacrosanctum concilium charakterizuje účasť veriacich na liturgii, sú: „vedome,“ „aktívne“ a „s úžitkom.“ No z citovaného textu vyplýva, že táto trojitá charakteristika presahujúca samotné zachovávanie platného a dovoleného vysluhovania, má byť výsledkom duchovného života a spolupráce s Božou milosťou. Výrazy teda nevyjadrujú len vonkajší aspekt, ale najmä a predovšetkým vnútorný duchovný postoj. Ak tomu tak nie je, liturgia sa neodvratne stane akýmsi divadlom, folklórnym prejavom, prázdnym rituálom či choreografickým vystúpením, a to by bolo pomýlené.

Božské čnosti a liturgia

Aby sme na liturgii mali skutočnú a užitočnú účasť, na to je predovšetkým potrebný vnútorný postoj, čo v podstate zodpovedá trom božským čnostiam: viere, nádeji, láske. Sv. Pavol nás učí, že „spravodlivý bude žiť z viery.“¹⁸ Preto je zjavné, že cieľ kresťanského života, ktorým je liturgia, nemôže existovať mimo svetla a bez ducha viery. Je tiež pravda, že kresťanská viera, čnosť vlastná nášmu údelu pútnikov, je nevyhnutne doprevádzaná nádejou. Keďže Božie skutočnosti patria do tajomstva viery, môžeme ich spoznávať nie telesným zrakom, ale pomocou viery¹⁹ a bez viery nemôžeme ani prísť k poznaniu, že viditeľné povstalo z neviditeľného.²⁰ Viera odhaľuje neviditeľné prostredníctvom viditeľného, prevyšuje zmyslové poznanie.

Vďaka nej spoznávame toto tajomstvo. Ona nám umožňuje pochopiť účinný význam liturgických úkonov a giest počas dejín spásy. Liturgia totiž nie je abstraktná a nepominuteľná konštrukcia. Je to slávenie, ktoré sa zakorenilo v udalostiach a tie sú tkanivom pri uskutočňovaní večného plánu spásy - takého, ako ho chcel Otec, ako ho vtelené Slovo zjavilo a ktorý sa neprestajne uskutočňuje pôsobením Ducha Svätého v Cirkvi. Viera nám ozrejmuje zmysel existencie na zemi a prostriedky, ktoré si máme osvojiť na tomto svete, aby sme dosiahli cieľ. Nádej, vedomá si našich slabostí a zranení, ktoré hriech zanecháva v duši, s dôverou pozerá k najvyššiemu cieľu nášho pozemského putovania. Je si istá, že sa tam s Božou pomocou dostaneme, lebo len ona nás môže priviesť k novému narodeniu s Bohom, Pôvodcom bytia, spásy a blaženého života. Viera a nádej by mali viesť k láske. Predmet lásky je nedeliteľný a je ním na jednej strane Boh (pre neho samého) a na druhej strane blížny (z lásky k Bohu). Ide o to, aby sme milovali súčasne Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou a zároveň našich bratov.

Ďalší vnútorný predpoklad na slávenie liturgie s úžitkom môžeme priradiť k trom božským čnostiam. Je to čnosť nábožnosti. Výraz „nábožnosť“ označuje hlbokú úctu a pokorné klaňanie sa Tomu, ktorý je trikrát Svätý a ku ktorému nie sme hodní priblížiť sa.²¹ Dalo by sa povedať, že čnosť nábožnosti je dušou liturgie. Aj keď nikdy nemáme zabúdať na to, že Boh je našim Otcom, je Otcom s veľkým majestátom, Všemohúcim Pánom, Kráľom večnej slávy.²²

Liturgia a symbol

To, že sú v liturgii znaky a symboly, je bezpochyby dôsledok ľudskej prirodzenosti, ktorá je v liturgii zároveň telesná i duchovná. Prítomnosť liturgických znakov vyplýva tiež z tajomstva vtelenia – skrze pravú ľudskú prirodzenosť Ježiša Krista sa prístup k neviditeľnému Bohu stáva možný. A rovnako ako Kristova ľudská prirodzenosť je nástrojom pre spásonosné pôsobenie slova, tak aj liturgické znaky obsahujú a ohlasujú Božiu moc. U tých, ktorí už sú ospravodlivení, prijatí za Božie deti a včlenení do Cirkvi, sprostredkujú a zväčšujú Božiu milosť.

Účasť na liturgii vedome a s úžitkom v sebe zahŕňa pochopenie liturgických znakov. Už ich samotná prítomnosť má výchovný vplyv na ľudí, ktorí si neuvedomujú ich význam. Symboly v liturgii si vyžadujú trvalú mystagógiu a poučovanie na báze liturgickej katechézy, ktorá by umožnila veriacim i kňazom napredovať v poznávaní sláveného tajomstva. Je to veľmi dôležité najmä pri menej zvyčajných obradoch, ako je napríklad kňazská vysviacka alebo posviacka kostola. Pre duchovnú účasť veriacich na liturgickom slávení nie je nič horšie ako uponáhľaný alebo roztržitý celebrant a na druhej strane tiež, keď sa úkony robia mechanicky. Existujú tri slová, prevzaté z tradičnej modlitby, ktorými možno charakterizovať správanie, aké by si mal osvojiť každý celebrant: „dôstojné,“ „sústredené“a „nábožné.“ Totiž už samotný celebrant je symbolom. Kňaz je zasvätená osoba a nástroj osláveného Krista, no sám Kristus je hlavným vykonávateľom sviatostných obradov. Vysvätený kňaz, rovnako ako laickí veriaci, majú nechať zjavovať sa tajomstvo, ktoré sa v liturgii slávi. A to takým spôsobom, aby si spoločenstvo mohlo jasne uvedomiť, že kňaz nie je herec ani funkcionár, ale že je veriaci, oduševnený neopísateľnou prítomnosťou toho, ktorého nemožno uzrieť telesným zrakom, no ktorý je skutočnejší ako všetko, čo patrí do sveta poznateľného zmyslami.²³

Liturgický priestor

Dôstojnosť liturgického slávenia sa musí odrážať aj v kráse miesta, kde sa toto slávenie slávi, v kráse bohoslužobných predmetov, aj keď ide o jednoduchú a esenciálu krásu. Rozumie sa pod tým tiež udržiavanie liturgických rúch a kvalita posvätných nádob. Na druhej strane, ak by malo slávenie liturgie teatrálny charakter, nie je možné nazvať ho skutočne dôstojným, pretože liturgické slávenie má predovšetkým náboženský a duchovný rozmer.

Keď rozprávame o dôstojnosti liturgie, je dôležité, aby bola sprevádzaná pohybmi, ktoré sú pri nej vhodné. To znamená nenáhlivé pohyby so zodpovedajúcou eleganciou, no bez afektovania.

Sústredené správanie

Liturgické slávenie má byť sústredené, čo si vyžaduje od celebranta špeciálnu snahu, aby sa vyhol, pokiaľ je to možné, rozptyľovaniu, najmä úmyselnému. Prídavným menom „sústredený“ sa zdôrazňuje vôľa koncentrovať ducha. To si vyžaduje disciplínu zmyslov, aby nás nerozptyľovali mnohé predmety, ktoré priťahujú pohľad a maria pozornosť.

Hudba

Samozrejme, hudba sama o sebe nie je rozptyľovaním pozornosti, pretože je vyjadrením účasti spevákov a ostatných veriacich na liturgii. Je škoda, že niektorí kňazi a iní účastníci liturgie nevenujú dostatočnú pozornosť hudobným výtvorom, ktoré sprevádzajú obrady.

Existujú však hudobné žánre príliš ovplyvnené divadlom, ktoré priveľmi zdôrazňujú len umelecké kvality interpreta na úkor duchovných, a to zapríčiňuje poľutovaniahodnú nepozornosť účastníkov liturgie. Preto je veľmi smutné, že niekedy je slávenie najsvätejšej Eucharistie vnímané ako sekundárny prvok v porovnaní s uznávaným hudobným dielom zdôrazňujúcim nadanie skladateľa a schopnosti interpreta. Je zrejmé, že takáto situácia neprehlbuje nábožný cit a sústredenie ducha.

Silentium

Sústredenosť si vyžaduje aj ticho, to znamená predovšetkým vnútorné stíšenie sa, dať priestor Bohu, aby mohol hovoriť. Keď sa koncelebrujúci kňazi rozprávajú a zabávajú medzi sebou alebo s kňazmi, čo sedia neďaleko, svedčí to o nedisciplinovanom duchu a zároveň sú veľmi zlým príkladom pre veriacich. Sústredenosť počas liturgie si vyžaduje starostlivú prípravu ešte pred začatím obradu. Tým sa docieli, že liturgia bude slávená poriadne a nebude pôsobiť akoby jej rôzne časti boli improvizované.

Slávenie liturgie by malo byť aj nábožné. Znamená to, že by mala byť poznačená rešpektom, láskou k Bohu a sústredenosťou na to, čo dôležité. Slovo „nábožný“ môžeme v slovenčine opísať ako „veriaci, bohabojný“. Nábožný človek je človek, ktorý si uvedomuje, že jeho život nemá žiadny zmysel, ak nie je dôverne spojený s Bohom. Je to postoj človeka, ktorý chce žiť presne podľa svojho krstného zasvätenia a ísť cestou, ktorú sv. Pavol zhrnul slovami: „Či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi. Či teda žijeme alebo umierame, patríme Pánovi.“ (Rim 14, 8) Nábožný človek je teda úplne oddaný Bohu.

Božia milosť

Je dobré venovať sa ďalšiemu aspektu, ktorý je základom plnej účasti na liturgických obradoch – ide o Božiu milosť, alebo presnejšie, o stav milosti posväcujúcej. Cieľom účasti na liturgickom slávení je buď získať Božiu milosť– to je napríklad krst malých detí, pristúpenie osoby, ktorá je v stave hriechu ku sviatosti zmierenia – alebo „zväčšenie“ Božej milosti u tých, čo sú už ospravodlivení. Milosť je konkrétnym vyjadrením spásy, ovocím vykúpenia a zárukou slávy, ktorá nás čaká v nebeskom kráľovstve. Keby sme sa zúčastnili na liturgickom slávení v stave ťažkého hriechu a nemali by sme aspoň túžbu zmeniť tento stav, nešlo by o skutočnú účasť na liturgii. Aj keby sme sa zapojili do spevu, aklamácií a iných úkonov, chýbalo by nám základné nasmerovanie na Boha a na jeho slávu, ktorá je dušou celej liturgie.

To však neznamená, že z liturgie treba vylúčiť tých, ktorí nemajú požadované vnútorné dispozície. Môže sa totiž stať, že prítomnosť takého človeka, ktorý nespĺňa všetky podmienky skutočnej účasti, je nástrojom momentálnej Božej milosti, ktorá ho privedie ku zmene.

Aklamácie, zapojenie sa

Koncil pripomína, že v záujme aktívnej účasti ľudu treba venovať starostlivosť aklamáciám, odpovediam, spievaniu žalmov, antifónam, piesňam, ako aj držaniu tela. Pri revízii liturgických kníh nech sa starostlivo dbá na to, aby sa v rubrikách bral zreteľ i na účasť veriacich.²⁴ Vonkajšie prejavy tejto účasti, o ktorých hovorí koncilový text, nemajú byť podceňované, pretože človek, keďže má duchovný aj telesný rozmer, potrebuje viditeľné prejavy; vonkajšie prejavy prispievajú k posilneniu vnútorných. Nie je správne nadmerne alebo neúmerne zavádzať niektoré vonkajšie gestá. Riskovali by sme tým, že z liturgického slávenia sa stane rad mechanicky, bezducho vykonávaných úkonov a giest. Rôzne subjektívne situácie môžu niektorých ľudí viesť k tomu, že sa v niektorej chvíli nebudú správať presne tak, ako je to predpísané. To však neznamená, že sa vzdialili od účasti, ktorú sme nazvali „formálna“. A teda by bolo chybou domnievať sa, že človek, ktorý presne nedodržiava niektoré vonkajšie úkony, nemá požadované dispozície na skutočnú a pravú účasť na liturgii. Naopak, niekedy sa stáva, že účastník liturgie, ktorý presne do detailov dodržiava predpísané vonkajšie úkony, má veľmi ďaleko od skutočnej vnútornej účasti.

Myslime predovšetkým na to, aby naša účasť na liturgickom slávení bola autentická, to znamená zhodujúca sa z našim životom. To si vyžaduje stálu pevnú dispozíciu, a tou je viera. Ona odhaľuje rôzne a veľmi bohaté významy liturgických znakov. Len viera umožňuje kňazovi uskutočňovať jeho vlastnú úlohu – byť posvätným Kristovým nástrojom a slúžiť jeho mystickému Telu, ktorým je Cirkev.²⁵