Sme si istí, že sme čistí?

Autor: Vlado Gregor - Číslo: 2004/4 (Dialog)

Je to obrovský paradox a ešte väčšie mystérium, ale najväčším úspechom Cirkvi je to, ako v dejinách stále znovu zlyháva.

Kristus krásnym a presvedčivým spôsobom vyhlasuje milosrdenstvo k ľuďom a rovnosť medzi ľuďmi ako neporušiteľnú zásadu. Oproti iným reformátorom je jeho hĺbka a neodolateľnosť v tom, že do poslednej bodky svoj ideál žil a plnil. Práve toto je aj dôvodom, že ním vyhlásené zásady žijú, plnia sa a rozvíjajú záhadným spôsobom. Práve odchýlky a nemožnosť dodržiavania ním naznačenej cesty provokujú reformy, rozvoj a ozajstný pokrok nielen v rámci kresťanstva, ale celej spoločnosti.

Je samozrejmé a až tragicky nepopierateľné, že zlyhania a odchýlky od Krista tvoria hrozné scény. Prehnaná askéza a príliš nadšení inkvizítori zapríčinili mnoho trápenia, úzkostí a ľudských obetí. Dnes s úžasom čítame o ľuďoch, čo sa bičovali, hladovali, žili na stĺpe, skúmali sklony k bosoráctvu a viedli vyvražďovacie výpravy voči celým kacírskym regiónom. O to nepríjemnejšie je to, že často k takýmto konaniam viedli tie najšľachetnejšie ideály. Podobný predobraz vidíme už v starovekom Egypte, kde nepochybne čisté úmysly prvého monoteistu faraóna Achnatona zapríčinili množstvo nešťastia a jeho chyby naprávali celé generácie.

Ako však žiť bez ideálov a má vôbec svet a dejiny nejaký zmysel bez snáh o väčšiu spravodlivosť, lásku a milosrdenstvo pre čo najviac ľudí? Je samozrejme iné tvoriť a vyhlasovať ideály a iné je ich uvádzať do praxe. Práve preto ma rozčuľujú tí, čo sa stále znovu a znovu tvária, ako sa to dá bez problémov robiť, ba dokonca bez toho, že by sme hocikomu čo i len najmenej ukrivdili.

Je samozrejme isté, že aj nároky mnohých nehodných a samozvaných predstaviteľov Krista narobili veľké škody a zapríčinili veľa utrpenia. Je ale faktom aj to, že práve tieto nároky viedli k oddeleniu duchovnej a svetskej moci, k rozlíšeniu medzi nimi, a práve tak vznikala možnosť odvolania a neskôr zárodky demokracie. Aj keď je pravda, že tieto moci niekedy hanebne spolupracovali, je fakt, že sa oddelili, a prinášalo to mnohým ľuďom nádej a reálny úžitok. Keď čítame o pomeroch v orientálnych despociách, či už dávnych a či nedávnych, vyvaľujeme oči a bolia nás uši od výpovedí o desaťtisícoch obetí a spôsoboch mučení, ktoré títo „nekontrolovaní“ prevádzkovali a ešte aj prevádzkujú.