Sexuálne zneužívanie detí v optike reality

Autor: Slávka Michančová - Číslo: 2004/4 (Praxe)

Podľa zahraničných výskumných štúdií je sexuálne zneužívané približne každé tretie dievča a každý šiesty chlapec. Napriek tragickej rozšírenosti tohto zločinu vina či zodpovednosť za sexuálne zneužívanie nikdy neprislúcha dieťaťu lež páchateľovi, a to v plnej miere. Väčšina páchateľov patrí do okruhu ľudí, ktoré dieťa pozná (vrátane príbuzných, vychovávateľov, známych). Treba podotknúť, že páchatelia sa zvyčajne javia ako normálni a milí ľudia. Preto je aj ťažké uveriť, že ten či onen človek by sa takéhoto činu mohol dopustiť. Ak by sme sa chceli brániť tejto realite a namietať, že ide o fakty zistené na základe zahraničných štúdií a že naša krajina je na tom azda inak, musíme si uvedomiť, že vo výskyte sexuálneho zneužívania detí (ďalej SZD) neexistujú žiadne výnimky, a to tak z hľadiska náboženskej orientácie ako aj sociálneho či etnického pôvodu, finančnej situácie či úrovne vzdelania. ¹

Koniec koncov, to, či realite uveríme alebo ju budeme popierať, túto realitu nezmení. Jej prijatie nám iba môže otvoriť cestu k zodpovednejšiemu a citlivejšiemu prístupu k tomuto tabuizovanému zločinu, ktorý tajne, no kruto poznačuje život obete. Kráčať vo svetle a pravde je v tomto zmysle zaiste tou prvou vecou, ku ktorej nás Boh vyzýva.

Identifikácia SZD

Podľa akých kritérií možno spoznať, či v danom prípade ide o SZD? V akých rozmanitých formách sa môže SZD vyskytovať? To sú otázky, ktoré by nás mohli a mali zaujímať. Nikdy totižto nevieme, či práve my nebudeme tým kľúčovým človekom, ktorého včasné identifikovanie prípadu SZD môže mať pre ďalší život obete podstatný, ak nie rozhodujúci vplyv.

Existujú tri faktory, ktoré odlišujú sexuálne akty zneužívajúce od nezneužívajúcich. ² Prvým je rozdiel moci – rozumie sa tým skutočnosť, že jedna strana (páchateľ) ovláda druhú (obeť). Páchateľ svoju moc môže uplatňovať či už prostredníctvom prirodzenej autority, manipulácie, zastrašovania, alebo donútenia. Druhým faktorom je rozdiel vedomostí – to znamená, že páchateľ dokonalejšie rozumie významu a dôsledkom sexuálneho stretnutia. To zahŕňa, že páchateľ je tiež starší, vývinovo dokonalejší alebo inteligentnejší ako obeť. Posledným faktorom je rozdiel uspokojenia – to značí, že primárnym cieľom páchateľa je sexuálne uspokojiť seba samého či seba samú. Na základe uvedených faktorov by sme si mali uvedomiť, že dieťa má podstatne menšiu tak fyzickú ako i psychickú moc než dospelý a nie je schopné samo sa zneužívaniu brániť. Ďalšou skutočnosťou vyplývajúcou z vyššie uvedeného je, že hoci dnešné deti majú o sexe veľa informácii, nemôžu jasne chápať charakter a riziká sexuálneho konania dospelého. Nuž a pochopiteľne, akákoľvek situácia, pri ktorej sa dospelý jedinec sexuálne uspokojuje prostredníctvom dieťaťa, je nutne zneužívaním. Dieťa je tak degradované na obyčajný nástroj rozkoše iného, čo je ťažkým previnením nielen proti jeho ľudskej dôstojnosti, ale i proti pravej povahe lásky – lásky takej, ako ju Boh zamýšľal.

Pokiaľ ide o formy SZD, tie sú skutočne rozmanité a ďaleko presahujú to, čo si bežný človek v tejto súvislosti dokáže predstaviť. SZD zahŕňa totižto i také formy, pri ktorých sa páchateľ nemusí dieťaťa vôbec dotknúť. Ide tu najmä o také situácie, v ktorých je dieťa prinútené k obnaženiu alebo je naopak nútené sledovať páchateľa zatiaľ, čo on napríklad masturbuje. Je potrebné uviesť, že dieťa môže byť traumatizované i tým, že sa niekto vysmieva z jeho pohlavných orgánov. K najzávažnejším formám SZD patrí najmä pohlavný styk a dotykové dráždenie genitálií dieťaťa, no rovnako i nútenie dieťaťa dotýkať sa intímnych oblastí páchateľa. V každom prípade ide o SZD vždy, keď sa dieťa cíti nepríjemne v dôsledku akéhokoľvek správania, ktoré má sexuálny podtext. ³

Mali by sme preto rešpektovať pocity, slová či zvláštne správanie dieťaťa, ktoré naznačujú, že niekto násilne prekročil hranice jeho intimity. Deti o SZ zriedka klamú – je to situácia sama osebe traumatizujúca, vzbudzujúca u dieťaťa zmätené pocity, ale najmä hanbu, strach a neschopnosť nájsť slová – nemajú preto dôvod vymýšľať si. Ochota rešpektovať realitu je prvým predpokladom k tomu, aby sme obetiam SZD mohli pomôcť.

Možné následky traumy

Nezávisle na forme či dĺžke trvania SZ, vždy ide o skúsenosť, ktorá je pre dieťa traumatizujúca a nesie so sebou následky. Byť si vedomý toho, ako táto traumatická skúsenosť môže poznačiť život obete, nám umožní mať väčšie pochopenie pre jej správanie a prežívanie a vyhnúť sa odsudzovaniu.

Bolesť, smútok a hnev sú základné pocity, ktoré sa skôr či neskôr u obete objavia. Ako obeť ohavného hriechu a zločinu má na ne plné právo, ktoré jej nemožno odopierať. Potlačenie týchto pocitov môže viesť k tomu, že sa stanú dlhodobou súčasťou vnútorného sveta obete a zdrojom jej vyčerpávajúceho trápenia. Dieťa má tiež pocity viny a zodpovednosti za zneužívanie, ktoré sa často prejavujú v sebadeštruktívnom správaní. Ďalším z palety pocitov, s ktorými obeť zápasí, je pocit bezmocnosti vyplývajúci z vyhrážania sa či rôzneho vydierania páchateľom, ale tiež z neúspešnej snahy dieťaťa podeliť sa o svoju bolestnú skúsenosť a získať pomoc a ochranu. Hlboký pocit bezmocnosti môže viesť k agresivite voči iným (v snahe získať kontrolu nad životom), ale môže tiež vyústiť do úzkosti a depresie. S časovým odstupom obeť nadobúda pocit skazenosti, znehodnotenia, špiny, ktorá sa ničím nedá zmyť, a navyše sa domnieva, že je to na nej aj vidno a že je tým poznamenaná na celý život. Takto dospieva k presvedčeniu, že o ňu nik nebude mať záujem, a preto sa sama uzatvára do samoty.

Vážnym poškodením vyplývajúcim zo SZ je podlomenie dôvery v ľudí, o ktorých dieťa predpokladá, že by ho mali chrániť a poskytovať mu starostlivosť. Toto zlomenie dôvery nastáva, ak páchateľom je niekto blízky, komu dieťa bezvýhradne verilo, alebo ak reakcia niekoho, komu sa dieťa zverilo, alebo kto o zločine vedel, bola negatívna. Semená nedôvery a strachu, zasadené v traumatických skúsenostiach, často spôsobia, že dieťa očakáva ublíženie a zneužívanie v každom vzťahu a je preto nadmieru opatrné.

Dôsledky SZD podstatne zasahujú najmä oblasť sexuality. Predčasná stimulácia sexuality dieťaťa vyvoláva naliehavú potrebu sexuálneho uspokojenia. Bez vlastnej vôle sa takto dieťa často stane závislé na násilníkovi a jeho sexuálnych aktivitách, čím sa zároveň prehlbuje jeho vnútorný zmätok. Môže tiež trpieť nutkavým sebaukájaním, kvôli čomu sa ešte viac nenávidí. Veľmi často dochádza k tomu, že obeť neskôr zaujme k sexualite ako takej úplne negatívny postoj, čo sa môže prejaviť aj v ťažkostiach v nadväzovaní kontaktov a v odmietavom postoji k manželstvu a rodičovstvu, neskôr i v ťažkostiach v intímnom živote.

U obetí SZD sa môžu objaviť príznaky post-traumatickej stresovej poruchy (PTSD). Jedinci trpiaci PTSD sa snažia vyhýbať sa všetkému, čo by im mohlo pripomenúť traumatický zážitok. PTSD sa tiež môže prejavovať najmä nepríjemnými zábleskami spomienok, nervozitou, napätím, spánkovými poruchami a telesnými ťažkosťami. ⁴

Predstavili sme si najbežnejšie dôsledky traumy SZD. To, do akej miery sa tieto dôsledky prejavia, významne závisí práve od našej reakcie, ktorou buď poskytneme obeti nevyhnutnú pomoc, alebo zostaneme nezainteresovaný len preto, že sa pri všetkom, čo súvisí so sexualitou a neľahkými pocitmi, sami cítime trápne a nepríjemne...

Ako pomôcť obeti

Ako možno pomôcť obeti? Akých chýb sa vo vzťahu k obeti najčastejšie dopúšťame? Čo nás, ako kresťanov, pomáhať oprávňuje, ba zaväzuje k aktívnej solidarite s obeťou SZD?

Božie Slovo nás jasne vyzýva: „Z rúk násilníka vysloboď toho, kto trpí krivdu, a nech ti nie je v duši mdlo, keď treba niekoho ochrániť“ (Sir 4,9). Boh túži tiež po tom, aby milujúci ľudia liečili rany traumatizovaných. Aby sme toho boli schopní, dáva nám toho istého Ducha, v moci ktorého poslal svojho milovaného Syna „hlásať radosť ubitým, obviazať zlomených srdcom, zajatcom ohlásiť slobodu a spútaným oslobodenie“ (Iz 61,1).

Čo ale konkrétne znamená poskytnúť pomoc? Ak sa s obeťou stretneme v čase, keď zneužívanie ešte prebieha, našou prvoradou úlohou je postarať sa o jej bezpečie, teda o znemožnenie pokračovania zločinu. Ďalšie poskytnutie pomoci znamená predovšetkým byť nablízku tomu, kto trpí, s láskou a rešpektom mu načúvať, sprevádzať ho na ceste k uzdraveniu. To platí i vo vzťahu k už dospelým ľuďom, ktorí ako deti zažili SZ. Kto nemal v živote podobnú skúsenosť ako obeť SZD, nemôže úplne pochopiť hĺbku a šírku utrpenia, ktoré táto trauma spôsobila a ktoré sa zďaleka neskončilo zároveň s ukončením zneužívania. To, čo však môže každý, je mať otvorené srdce a uši, teda načúvať bez toho, žeby trpiaceho odsudzoval za myšlienky a pocity, ktoré má. Obeť si tieto myšlienky ani pocity nezvolila dobrovoľne a tým, že ich budeme popierať či náhlivo vyvracať, ich nezmeníme. Obeť potrebuje predovšetkým vyjadriť to, čo nosí vo svojom vnútri ako ťaživé bremeno. My sme tu na to, aby sme jej ho pomohli niesť, a to v prvom rade tým, že uznáme jeho realitu. Toto je však len začiatok dlhej a namáhavej cesty uzdravovania, na ktorej je potrebné prepracovať sa negatívnymi pocitmi a myšlienkami, nezodpovedanými otázkami, a najmä obnoviť v očiach obete taký obraz o sebe, aký má o nej milujúci Boh.