Vedecká povera?

Autor: Eva Trizuljaková - Číslo: 2004/3 (Články)

Část přednášky proslovené na „Kolokviu o duchovních proudech v současném umění“, které proběhlo v rámci hudebního festivalu v Kroměříži 21. – 24. 6. 2003.

Intersubjektivita (medziľudský vzťah) zásadným spôsobom ovláda praktické problémy človeka. Svet ľudských vzťahov sa prostredníctvom duchovných vied dostáva do všetkých oblastí kultúry. Je dôležité, že veda má charakter dejinne spoločenského projektu a ako taká je nevyhnutným predpokladom záchrany zmyslu a nádeje na prežitie. Ak sa dnes spoločnosť stále častejšie dovoláva návratu k poriadku a ak sa po veľkej odmlke pokúša nastoliť otázky hodnôt sine qua non, znamená to, že sa ľudia začínajú báť o budúcnosť človečenstva, o osud ľudského diela, kultúry, umenia a humanizmu vôbec.

Na prvé miesto znovu prichádza otázka pravdy. Cestou k nej by malo byť vedecké poznanie, ktoré udávalo súradnice myslenia už v antickom Grécku. Ide o poznanie metodické, ktoré sa od nepamäti považovalo za čosi všeobecne platné a nespochybniteľné.

V súčasnej epoche hrubého zjednodušovania však sociológia, psychológia a biologická antropológia upustili od kritérií vedy a zmenili sa na obyčajný svetonázor (hromadení latentných i otvorených vedeckých povier v oblasti psychoanalýzy, rasových teórií, marxizmu atď.).

J. B. Metz sa v jednej zo svojich prednášok zmieňuje o „hodine gnózy“, ktorá sa pod dojmom veľkých politických zmien slávila v Mníchove začiatkom deväťdesiatych rokov. Vtedy to mala byť kvázi apolitická oslava novozískanej slobody. Nebol to však nijaký pozitívny prínos k blízkej budúcnosti. Išlo o provokáciu. Iniciátori organizovali túto hodinu v nádeji, že gnóza „vnesie do Európy novú prázdnotu“ (J. B. Metz, str. 83). Pokúsim sa teda odkryť pár skutočností, charakterizujúcich toto prastaré učenie, ktoré namiesto pestrej zmesi moderných ideológií dáva prednosť ich globálnemu popretiu až nihilizmu a uprednostňuje ezoterické náhradky pred náboženstvom. Túto tému pridávam nielen preto, že súvislosti sa núkajú samé, ale aj k vôli tomu, že všetko, čo sa dnes označuje za postmoderné, nesie znaky novopohanského gréckeho ducha, ktorý sa prejavuje ako gnóza. Myslím, že je dôležité vedieť, v čom pohanstvo a s ním spojené náuky takmer vôbec nepoznáme.

Tajomstvom obostreté gnostické učenie so svojou koncepciou počiatku a transcendencie dlho ovplyvňovalo myslenie kresťanov a Západu vôbec. Tragický pohľad na existenciu, ktorý patrí k obrazu gnózy, predstavuje človeka ako zajatca mocností, bytosť zbavenú dôstojnosti a zodpovednosti. Idea tohoto poriadku je idea utlačujúca. Ľudský svet je teda systémom donútenia (nevyhnutnosti) a bežne sa popisuje v termínoch ako temnota, smrť, sklamanie, zvrátenosť. Boh je vždy vzdialený a neznámy. Je to ktosi úplne iný a nemožno ho poznať prostredníctvom pozemských analógií. Podľa gnostickej kozmológie vesmír nestvoril Boh, ale nižšia bytosť, akési padlé božstvo, ktorého hlavnými črtami je nadvláda a moc. Obsahom všetkých kozmogónií a antropogónií je hľadanie odpovede na otázku, ako mohol človek či jeho transcendentálna zložka zostúpiť do tela a do sveta. Poznanie či rozumové nahliadnutie tohoto počiatku by samo o sebe malo mať spásny účinok a hodnotí sa rádovo vyššie ako viera.

Gnosticizmus ponúka priame poznanie bez sprostredkovania, bez artikulovaného jazyka a bez dištancie. Kladú sa v ňom komplexné otázky objektivity, spôsobu a metódy. Od západného myslenia sa však vzhľadom ku gnóze vyžadujú zásadné rozhodnutia v systematike a nový pohľad na možnosti abstraktných riešení. V hre je prevrat doterajších filozofických systémov a problém pravdy samej o sebe. Rozhodujúcim momentom je princíp nezmieriteľnosti, ktorý vychádza z dualistického postoja k človeku i k Bohu. Výsledkom je neslýchaný konflikt interpretácií, ktorý sa stal kľúčovou otázkou dnešných duchovných vied.

V snahe vyrovnať sa s učením gnózy si kresťanstvo hneď v svojich počiatkoch položilo prekvapivo aktuálne otázky z hľadiska dneška: otázku prirodzenosti prírody a otázku stanovenia miesta človeka vo vzťahu k prírode a k Bohu. Táto skutočnosť nemá súvislosť s dvojzmyselnosťou prirodzeného práva, ktoré sa v kresťanstve traduje už od dôb patristiky, svedčí však o intelektuálnom úsilí a pevnej viere niekdajších cirkevných otcov. Bolo to v rokoch, kedy kresťanstvo začalo vychádzať zo svojho ohraničenia a dostávalo sa do konfrontácie s pohanskou filozofiou gréckou, obohatenou orientálnymi prvkami. Po prvý raz sa učenie Spásy muselo pomeriavať aj z kozmickým náboženstvom. A tak mnohí nedokázali odraziť aktuálny nápor neznámych a zvodných gnostických myšlienok. Kresťanský cirkevný realizmus začal pod týmto tlakom podliehať symbolike a idealizmu. Filozofiou ovplyvnené náboženstvo zasa upúšťalo od časového a dejinného významu spásy. Niektorí historici a teológovia hovoria v tejto súvislosti o akútnej a celkom iste prvej „sekularizácii kresťanstva“ (F. Culdotová).

Európa však stále nesie črty staro- i novozákonnej tradície a trvalé stopy veľkého náboženského pohybu. Kresťanstvo oproti iným myšlienkam – ako kolobeh vecí, vznikanie kultúry, zmysel svetových mocností – je stále aktuálne. Ide v ňom o zmysel jedinečnosti a naliehavosti dejín, ktoré sa priamo podieľajú na koncepte vykúpenia človeka ako jednotlivca.

V procese transformácie a zjednocovania – či už v meně pokroku, alebo pod titulom revolučného pohľadu na svet – by sme teda nemali pripustiť, aby sa význam kresťanstva znižoval. Nehodno mu teda odopierať prácu na zjednotení a koexistencii toľkých národov; a treba mu ponechať úlohu pri tvorbe duchovného majetku a hodnôt zjednocujúcej sa Európy. Otázka akceptácie duchovných vied a poučenie z biblickej tradície by preto mali byť aj naším programom (J. B. Metz, str. 65).

Na záver pripomeniem, že koncepcia boha, ako ju rozvíja gnostické myslenie, nemá svoj začiatok v biblickej tradícii a v oficiálnom učení cirkvi sa nikdy neudomácnila. To je pre dnešok asi to najdôležitejšie posolstvo. Rozvoj a história gnosticizmu a vymedzenie sa kresťanstva oproti nemu ponúka však možnosť vidieť a overiť si, akú perspektívu má kresťanstvo, keď prenikne nosnou kultúrou s presnou koncepciou Božstva. Ide o ohromnú prácu inkulturácie, ktorá stále svedčí o tom, že Boh nie je ani idea, ani rozum, ani príčina, a nikdy by sme o ňom nemali hovoriť ako o nejakom abstraktnom pojme (F. Culdotová).

Literatúra:

Johann Baptist Metz, Úvahy o politické teologii, Oikúmené, Praha 1994.

Francine Culdotová, Nástin gnostické theologie, Oikúmené, Praha 1996.