Pokánie v diele sv. Autustína

Autor: Štefan Mordel - Číslo: 2003/5 (Články)

Všestranný staroveký cirkevný otec, spisovateľ, filozof a teológ, vo svojej mnohostrannej činnosti sa zaoberal aj otázkou pokánia, ktoré je neustálou výzvou a zároveň aj vždy novou šancou pre človeka. Ježiš Kristus v deň svojho najväčšieho víťazstva, čiže v deň svojho zmŕtvychvstania sa zjavil svojim učeníkom a odovzdal im úžasnú moc, moc odpúšťať hriechy. Cirkev si vždy bola vedomá tejto moci, a preto z poverenia Krista ju aj užívala. Skôr však, ako mohlo byť udelené odpustenie, bolo potrebné pokánie. O ňom hovorili apoštoli, venovali mu náležitú pozornosť autori starokresťanských spisov a venovali mu svoju pozornosť aj veľkí cirkevní otcovia. Medzi inými aj sv. Augustín, ktorého výpoveď je však mimoriadne pôsobivá. Pretože sám vo vlastnom živote zakúsil hodnotu evanjeliovej metanoje, preto ju vedel aj precítiť a vo svojich spisoch poukázať aj na jej patričnú hodnotu. Všimnime si bližšie tento jeho odkaz.

Sv. Augustín zastáva názor, že odpustenie hriechov je možné dosiahnuť len v Cirkvi, pretože len ona vlastní Ducha Svätého, ktorý je princípom každého odpustenia hriechov. Duch Svätý spôsobuje odpustenie hriechov aj skrze nehodného správcu moci kľúčov, nakoľko je aspoň „minister catholicus“.

Podľa Augustína sú tri stupne pokánia:

1. pokánie pred krstom,

2. pokánie pre ľahké hriechy,

3. pokánie pre ťažké hriechy.

Toto posledné pokánie je „poenitentia maior, luctuosa, lamentabilis“. Prvé dva stupne pokánia sú potrebné pre všetkých, kým posledné by vôbec nemalo mať miesta v normálnom kresťanskom živote. K ľahkým hriechom (peccata quotidiana) patria nevyhnutné hriechy zo slabosti, ale aj málo ťažké hriechy, ba dokonca aj keď sú smrteľné, ako napr. cudzoložná žiadostivosť. Pokánie vo všeobecnosti spočíva v modlitbe a zvlášť v modlitbe Pána, hlavne v piatej prosbe. Ďalej súčasťou pokánia je pôst, almužna, a napokon sa prejavuje v kajúcnom prijatí bratského napomenutia. Naproti tomu predmetom veľkého pokánia (poenitentia maior) sú ťažké hriechy (peccata gravia), ktoré vzťahujú na človeka exkomunikáciu. V tomto prípade konať takéto pokánie je možné iba raz za život.¹

Vo vzťahu na vonkajšiu formu treba rozlišovať verejné a poloverejné pokánie. Pri verejnom pokání je odpustenie spojené s ťažkým verejným úkonom pokánie a rekonciliácia sa tiež koná verejne. Poloverejné pokánie nesie v sebe tiež známky ťažkého pokánia, preto nemožno ani toto pokánie porovnať s cirkevnou privátnou spoveďou z neskorších čias.

O pokání a odpustení hriechov hovorí sv. Augustín vo svojom diele De fide et operibus. V tomto diele prízvukuje, že samotná viera nestačí na spasenie. O odpustení hriechov hovorí doslovne: „Vo vyznaní viery nasleduje po článku o Cirkvi článok o odpustení hriechov. Tomuto odpusteniu hriechov vďačí cirkev na zemi za svoj vznik. Je to totiž tým, že to, čo bolo stratené, sa znovu našlo a nemá sa už viac stratiť. Vlastníme totiž už dar milosti v krste, ktorý nám bol vliaty ako spásny prostriedok proti dedičnému hriechu, aby škvrna, ktorú sme si svojim narodením na seba pritiahli, bola znovu odstránená novým narodením. Okrem toho odníma krst aj všetky ostatné osobné hriechy, ktoré sme spáchali myšlienkami, slovami a skutkami. Ale odhliadnuc od tohto prameňa milosti, v ktorom je počiatok obnovy človeka a z ktorého je odpustená dedičná vina a aj neskôr spáchaný hriech, treba povedať, že keby človek bol aj veľmi plodný v skutkoch spravodlivosti, potrebuje odpustenie, pretože od začatia užívania rozumu i božie deti, pokiaľ žijú v smrteľnom živote, musia zápasiť so smrťou hriechu“.²

Augustín k otázke pokánia pristupuje s veľkou dôkladnosťou. Uvedomuje si slabosť človeka a náchylnosť pádu a tým aj obmedzenie ľudskej slobody, preto veľmi citlivo analyzuje jednotlivé aspekty problémov v tejto oblasti. Pri analýze problematiky postupuje citlivo a dôkladne, avšak s veľkým ohľadom na ľudskú bytosť. Hovorí takto: „Treba tu rozlišovať: keď každé ťažké previnenie je hriechom, tak potom nie každý hriech je už ťažkým previnením. Môžeme potom právom povedať, život svätca sa bude počas jeho celého života rozvíjať vlastne bez ťažkých previnení. ´Keby sme povedali,´ ako hovorí veľký apoštol Ján, ´že nemáme žiadneho hriechu, tak by sme klamali sami seba a nebolo by v nás pravdy.´“³

V ďalšom argumentuje Augustín nasledovne: „Môže byť, že človek spácha aj ťažké previnenie, predsa však nemusí si zúfať vďaka milosrdenstvu, ktoré Boh vo svojej Cirkvi preukazuje; musí len konať pokánie podľa miery svojho hriechu. Ak je však hriech takého druhu, že hriešnik musí byť oddelený aj od Tela Kristovho, potom konanie pokánia nemá sa ani tak obmedzovať na čas, ako viac na mieru ľútosti a bolesti. „Lebo nepohrdneš Bože srdcom skrúšeným a poníženým.“⁴

Augustín požaduje, aby kajúcnik prijal od cirkevného predstaveného čas určený na pokánie, aby sa takto zadosťučinenie udialo v Cirkvi, pretože mimo Cirkvi nejestvuje odpustenie hriechov.

Podľa Augustína odpustenie hriechov sa deje v podstate s ohľadom na budúci súd. Pre tento život platí slovo Písma: „Každému človeku je určená veľká úloha, pretože preťažké jarmo spočíva na synoch Adamových, a to odo dňa, keď zo života matky prídu na svet, až do dňa pohrebu, keď sa vrátia k matke nás všetkých.“⁵ Autor hovorí, že deti, hoci boli v kúpeli znovuzrodenia napojené na nový život, predsa znovu na nich doliehajú mnohé ťarchy a trápenia. Z toho treba usudzovať, že aj dobrodenia tohto nového života sa plne uskutočnia až v budúcnosti. Analogicky treba vidieť aj trest za hriechy a súd, ktorý sa má uskutočniť až v budúcnosti, v deň, kedy večný sudca bude súdiť živých i mŕtvych. No napriek tomu mnohé zlá sú potrestané už v tomto živote. Hriechy, ktoré sú odpustené a odčinené už v tomto živote, istotne nebudú zaťažovať človeka na konci. Augustín cituje súčasne sv. apoštola Pavla: „Keby sme sami seba súdili, neboli by sme súdení. Avšak Pán nás súdi a tak napravuje, aby sme neboli odsúdení s týmto svetom.“⁶

V citovanej ukážke z Augustínovej tvorby môžeme takto nazrieť do Augustínovho pohľadu, v ktorom vidí nevyhnutnosť pokorného a kajúcneho zmýšľania. Augustín sa jednoznačne dištancuje od manichejských a gnostických názorov o pôvode zla v dualistickom chápaní sveta. Zlo pramení výslovne z neposlušnosti voči Bohu a tkvie vo vôli človeka. Preto človek má sa strániť hriechu a má v sebe milovať to, čo je Božie. Ďalej poukazuje tiež na potrebu vyhýbať sa aj malým previneniam, pretože z malých nedostatkov sa rýchlo môžu nakopiť veľké. Možno teda povedať, že Augustín privádza človeka ku skutočnému kajúcnemu postoju v zmysle deklarovaných požiadaviek biblického posolstva.

Vo svojom výklade ku evanjeliu sv. Jána sa Augustín venuje konkrétne procesu pokánia, a to od začiatku obrátenia, cez ďalšie pokračovanie, až po nápravu života.

Augustín v tomto svojom výklade požaduje, aby človek svoje hriechy spoznal a vyznal, pretože to vytvára predpoklad spojenia s Bohom. V tejto otázke je veľmi zreteľné, ako Augustín veľmi dobre pozná realitu človeka a jeho hriechu. Prejavuje sa tu nielen ako dušpastier, ale zároveň aj ako skúsený psychológ. Argumentuje takto: „Kto svoje hriechy spozná a vyzná, stojí na strane Božej. Boh tvoje hriechy žaluje, keď ich však aj ty žaluješ, si s Bohom spojený. Človek a hriešnik sú súčasne dve veci. Čo je človek, to učinil Boh, čo je hriešnik, to si spravil sám. Znič, čo si ty urobil, aby Boh zachránil, čo on urobil. Ty musíš svoje dielo na sebe nenávidieť a Božie dielo milovať. Ak sa ti raz znepáči, čo si urobil, potom začnú tvoje dobré diela, lebo tvoje zlé diela obžaluješ. Začiatok dobrých diel je vyznanie sa zo zlých diel. Konáš pravdu a prídeš k svetlu. Čo to znamená: Ty konáš pravdu? Nerobíš sa pekným, nezaliečaš sa sebe, nepoklonkuješ si, nehovoríš si ´ja som spravodlivý´, kým si nespravodlivý. Tak začínaš pravdu konať. Prídeš k svetlu, aby sa tvoje diela zviditeľnili, lebo sa konali v Bohu. Jemu práve sa to zapáčilo, že sa ti tvoje hriechy znepáčili. Práve za to, že sa ti tvoje hriechy znepáčili, znepáči sa ti, keď ti Boh nesvietil a jeho pravda ti to nezjavila.“⁷

Niekedy sa stáva, že človek síce pozná svoj hriech, je naň upozornený, ale viac miluje hriech ako čnosť, preto sa ho nechce zrieknuť. Augustín líči takýto stav nasledovne: „Ten, hoci bol napomenutý, svoje hriechy miluje, nenávidí napomínajúce svetlo, ale prosí ho, aby jeho zlé diela, ktoré miluje, sa nevyjavili. Ale ten, kto koná pravdu, obžalúva sa z vlastnej zloby, nešetrí sa, neodpustí si, aby mu Boh odpustil, lebo to, čo má Boh odpustiť, sám uznáva. A tak príde ku svetlu, lebo vzdával vďaky, že mu bolo ukázané, čo je na ňom na znenávidenie. Hovorí k Bohu: ´Odvráť svoju tvár od mojich hriechov!´ A s akým cieľom to hovorí, keď nehovorí ďalej? ´Lebo uznávam svoju vinu a svoj hriech mám stále na mysli.´ Je pred tebou, čo nechceš, aby bolo pred Bohom. Keď však svoje hriechy za sebou skryješ, Boh ti ich prinesie pred oči. Prinesie ti ich, keď ovocie pokánia bude takmer nemožné. Utekajte, aby vás tma nezastihla, moji bratia! Bdiete pre vašu spásu, bdiete dokiaľ je čas! Nik z vás nech sa nedá zdržiavať od chrámu Božieho, žiadny sa nedajte zdržiavať od Pánovho diela, nik nech sa nedá odradiť od stálej modlitby, nik nech sa nedá pripraviť o obvyklú pobožnosť. Ostávajte teda na stráži, dokiaľ je deň. Deň svieti: Kristus je deň. Je pripravený odpustiť, ale len tým, ktorí vstúpia do seba. Ale potrestá tých, ktorí siahajú na zbraň a oslavujú sa ako spravodliví a myslia si o sebe, že sú niečo, čo ale nie sú. Kto však koná v svojej láske a milosrdenstve, žaluje na seba, hoci nemá smrteľné a veľké hriechy ako zločin, zabíjanie, krádeže, cudzoložstvo, ale malé hriechy jazyka alebo myšlienok, alebo nemiernosť v dovolených veciach a svoju vlastnú zlobu, príde ku svetlu v dobrých dielach. Aj mnohé malé hriechy zabíjajú, keď sa zanedbávajú. Malé sú kvapky, ktoré napĺňajú rieky, malé sú zrnká piesku, ale keď na niekoho naložia veľa piesku, tlačí ho to a zhodí. Podzemná voda, ktorá je zanedbávaná, spôsobuje to isté čo vlna, ktorá vnikne zo spodku do lode. Voda zo spodku stále vniká dnu. Ale keď dlho vniká a sa nevyčerpá, potopí loď. Čo však pre nás znamená čerpať spodnú vodu? Či nie práve konať dobré skutky, vzdychanie a pôst, dávanie almužny, odpúšťanie? Práve týmto konaním nepripustiť, aby sa hriechy dostali do prevahy?“⁸

Augustín si plne uvedomuje situáciu človeka v tomto živote. Dokonale pozná jeho nástrahy aj ohrozenia. Sám na sebe zakúsil, čo znamená ťarcha hriechu. Preto s erudovanosťou filozofa a citlivosťou psychológa sa prihovára človekovi: „Cesta v tomto pozemskom živote je ťažká a plná pokušení. Preto sa v šťastí nevyvyšuj a v nešťastí si zas nezúfaj. Ten, ktorý ti v tomto pozemskom živote dal šťastie, dal ti to na útechu a nie na skazu. A práve tak aj ten, ktorý ťa v tomto pozemskom živote navštívil nešťastím, urobil to, aby si sa polepšil a nie aby ťa preklial. Strp napomínajúceho otca, aby si nepocítil trestajúceho sudcu! To hovoríme denne a musí sa to hovoriť často, lebo je to dobré a spásonosné.“⁹

Táto malá ukážka z Augustínovho diela nám môže poslúžiť pri osobnej formácií, ale aj v pastoračnej činnosti, pretože v uvedených ukážkach z tvorby sv. Augustína vyžaruje veľký optimizmus a zároveň aj svetlo Božej lásky voči človekovi, ktorý chce svojim milosrdenstvom človeka spasiť a nie zahubiť. Pokánie v tomto svetle sa potom javí nie ako čosi veľmi nepríjemné a obtiažne, ale naopak, javí sa ako nová šanca, nové svitanie a ráno, ktoré budí vychádzajúce slnko svojimi teplými lúčmi k novému a plnšiemu životu.