Lectio Divina, jadro spirutality a liturgie

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2003/5 (Články)

Ak by sme mali hľadať krátku definíciu toho, čo je kresťanská spiritualita, našli by sme ju v piatom verši hymnu listu Filipanom: myseľ (emócie) Krista.¹ Hymnus Filipanom sa nachádza niekoľkokrát v Liturgii hodín, ale žiaľ, neviem z akých príčin bol verš 5 vynechaný.

Duch obohacuje mnohými Božími darmi, ale najväčší dar je keď veriaci zdieľa Kristovu myseľ, teda má jeho lásku a tak sa na zemi sprítomňuje jeho život, lebo o to v duchovnom živote ide. Duchovný človek zdieľa „Kristove city” (Fil 2, 5), alebo city Ducha (Rim 8, 6). Duch dáva Kristovo zmýšľanie, je to perichorésis, kde Duch preniká stred, centrum človeka.² Tu vidíme na novo dogmu o nanebovstúpení Krista. Aby mohol Kristus byť blízky všetkým, čo v neho veria, alebo ho hľadajú, vystúpil na nebesia a je medzi nami prítomný duchovne, skrze pôsobenie Ducha Svätého. Takto môže byť zároveň pri teológovi, ktorý za kompjutrom píše duchovné cvičenia, ako aj pri Pygmejcovi, ktorý sa modlí niekde v africkej džungli.

Princípy Lectio divina

Niet inej cesty, ako poznať tieto city a myšlienky Krista, než Lectio divina. Všetko to, čo Cirkev ohlasuje, možno istým spôsobom nazvať echom tejto Lectio divina, tohto počúvania Slova. Okolo Lectio divina je veľa nedorozumení, preto si najprv povedzme, o čo ide. „Lectio Divina je viac ako čítanie. Je to síce čítanie Písma, ale jej cieľom nie je ani tak poznať či pochopiť, ako skôr zbierať posolstvo, vnuknutia, ktoré sú v posvätných textoch.”³

Etymologicky slovo Lectio odkazuje na latinské lego, „zbierať, trhať, zhromažďovať”. Lectio chce „zozbierať” myšlienky uzavreté v texte a zhromaždiť posolstvo ukryté v nich, je to skôr mystika než technika. Je však potrebné, aby sme mali viac úmysel čítať Božie slovo ako čítať o Bohu. Divina potom naznačuje, že ide o stretnutie ľudskej mysle a srdca s Božím slovom prostredníctvom Písma.⁴ Cieľom Lectio nie je slovo vyjadrené zvukom či hláskami, ale Živé slovo, o ktoré usilujeme. V priebehu dejín vidíme proces, ako sa Boh zjavuje. Slovo sa najprv stalo „knihou”, potom človekom, aby sa nakoniec „živé Slovo” znovu stalo „knihou”. Táto „kniha” otvára cestu k Živému slovu.⁵ Ako hovorí Teofil Veľký: „Uč sa poznávať Božie slovo v božom srdci” (Epištola 31, 54, PG 77). Aby bolo Lectio správne, treba rešpektovať niekoľko predpokladov.

1. Byť presvedčený, že Písmo je miesto, v ktorom Boh zafixoval slovo, ktoré predniesol mnohokrát a mnohorakým spôsobom (Žl 1,1 ). Je to miesto, z ktorého hovorí ešte aj dnes. Lectio divina nie je nejaké hľadanie návodov ako skvalitniť svoj život, nie je ani studnicou predsavzatí, ale je predovšetkým poznávaním Boha. Je to jeho slovo, kde ho môžeme poznávať.

2. Ďalším pravidlom je brať Písmo v komplexnosti. Zdá sa, že je určitá tendencia, podceňovať Starý zákon (Drewermann, Wolfová), je to však proti tradícii. Sv. Ambróz napr. hovorí: „Božie slovo je Starý zákon, Božie slovo je Nový zákon” (Enarrationes in XII psalmos I, 33, PL 14, 984). Prijímam názor Viviama, ktorý hovorí, že Písmo treba brať v jeho komplexnosti, že sú v živote situácie, kde musím uplatniť starozákonný prístup. Zoberme si ako príklad Krista, jeho radostnú zvesť, posolstvo lásky a jeho ráznosť, akou vyháňal kupcov z chrámu či tvrdé príhovory, kde hrozí nekajúcim mestám, farizejom a zákonníkom.⁶

3. Lectio musí predchádzať modlitba, prosba o Ducha Svätého, lebo On je spoluautor kníh Zjavenia. Ambróz hovorí: „Kto číta Písmo sväté, musí byť plný Ducha Svätého, pretože len tak ho môže pochopiť”. (Homilie IV, 5, PL 12, 320). Veľký protestantský teológ Barth hovorí, že Duch nám dáva ´vnútorné´ uši schopné počúvať božej reči”.⁷

4. Ďalším extrémom je, že sa objavujú pokusy oddeliť SZ od NZ, že sa stráca stará christologická zásada lektúry.⁸ „Filius incarnatus, Liber maximus.”⁹ Kristus je normou a cieľom stretnutí v Lectio divina (por. Jn 5, 46).

5. Ekleziálny rozmer. Slovo bolo dané pre Cirkev. Otcovia videli, že mimo Cirkvi je Písmo „mŕtvou literou”.¹⁰ Ako hovorí Origenes: „Písmo je hlas Mystického Krista, ktorý sa obracia k dušiam prostredníctvom Církvi.”¹¹ Nad akýkoľvek súkromný výklad či vedeckú interpretáciu ostáva rozhodujúcim a pre spásu smerodajným výklad Cirkvi. Na druhej strane Dei verbum hovorí, že „(...) kázanie Apoštolov – ktoré je osobitným spôsobom vyjadrené v inšpirovaných knihách – (...) sa v Cirkvi zveľaďuje pomocou Ducha Svätého: prehlbuje sa totiž poznanie tradovaných skutočností a rečí, jednak rozjímaním a pričinením veriacich, ktorí o nich premýšľajú vo svojom srdci (por. Lk 2, 19.51), jednak hlbším chápaním prežívaných duchovných skutočností, ako aj kazateľskou činnosťou tých, čo s biskupským nástupníctvom dostali aj hodnovernú charizmu pravdy”.¹² Na prvom mieste sa podčiarkuje, že aj Lectio divina konaná súkromne, môže obohatiť tradíciu. V duchu paleokresťanskej tradície si veriaci, vedec alebo biskup či kňaz musí neustále uvedomovať, že výklad v Cirkvi je výkladom ľudským, ktorý je vždy ohraničený a relatívny,¹³ (nie relativistický), lebo Pán putuje zo svojím ľudom a dáva mu postupne možnosť prenikať do hlbín božích tajomstiev novým spôsobom, chápaním, obrazmi. Toto je nakoniec aj podstata dokumentu Pápežskej biblickej komisie Výklad Biblie v Cirkvi. Interpretácia Cirkvi je vždy prvoradá, záväzná, ale nikdy nie absolútne vyčerpávajúca vzhľadom na to, že Cirkev je putujúcim ľudom božím. Je istou zásluhou protestantizmu, že podčiarkol dôležitosť Písma v živote Cirkvi a osobnej spiritualite. Na druhej strane je nebiblické tvrdiť, že viera je stavaná len na osobnom vzťahu s Bohom skrze Písmo. I keď sa Boh v Biblii prihovára k jednotlivcovi, vždy je tento jednotlivec posielaný do spoločenstva. Toto je slabina všetkých subjektivistických pietistických prístupov v rôznych protestanských hermeneutických modifikáciách.

6. Posledným aspektom je, že Slovo, ktoré zarezonovalo pri Lectio, má byť uvedené do života skutkami. V modlitbe k Duchu Svätému kresťan ním prijíma aj ducha pokánia, lebo pochopenie Písma vedie ku konverzii srdca, ktorú podčiarkovali aj Otcovia.¹⁴ Lectio má viesť k akcii. Ja osobne nie som zástancom toho, aby sa dávali každodenne nové predsavzatia. Obyčajne Boh nehovorí často, a zvyčajne dostávame jeden silný impulz pre korekciu nášho života. Niektoré hnutia si denne dávajú nové predsavzatie, čo môže byť pekné stoické cvičenie, zbožný šport, fakírizmus, alebo psychoterapia, ale nemá to nič spoločné s modlitbou v duchu kresťanstva. Samé Písmo hovorí, že Kristovo slovo, ktoré bohato prebýva vo veriacich vedie k vzájomnému poučeniu, napomínaniu, a chvále Pána (Kol 3, 16). Prorocké slová prichádzajú ”na budovanie, povzbudenie a potešenie” (1Kor 14, 3). Lectio nám môže dať mimoriadne poznanie božieho zmýšľania, hlbšie preniknutie do nejakej pravdy viery, poznanie ohľadom našej situácie, riešenie problému ap. Stačí podľa mňa jedno predsavzatie raz za čas, ktoré nám pomôže vydláždiť schody do neba. Verím z vlastnej skúsenosti, že Boh v pravý čas ukáže, kedy pridať nejaké nové predsavzatie.

Dať svetu Krista – mariánsky aspekt Lectio divina

Po nežnej revolúcii sa medzi iným hovorilo aj o hodnotách, ktorými môžu jednotlivé krajiny prispieť do spoločného bohatstva Európy. Myslím, že by bolo dosť málo, ak by sme sa chceli „pochlapiť” len slivovicou a bryndzovými haluškami. Jednou z hodnôt by mohla byť aj naša zbožnosť, predovšetkým jej dva elementy. Katolicita vyjadrená úctou k pápežovi a mariánskym kultom. Necháme teraz bokom vernosť k Petrovi a všimnime si trochu mariánsky kult z pohľadu Lectio divina. Mariánsky kult potrebuje na Slovensku určité usmernenie.

Ako súvisí táto zbožnosť s Lectio divina? Musíme začať, tak povediac, od Adama. Paleokresťanskí teológovia verili, že Boh Otec plodí večný Logos so svojho Srdca – Pater cordis sui genuit (Filium).¹⁵ Verili, že človek je podobný Bohu srdcom, a tak preniesli túto predstavu rodenia Logu na Cirkev – Matku a na veriaceho. Srdce človeka bolo chápané ako tajomná oáza, v ktorej múdrosť nachádzala svoj úkryt. Zo srdca sa rodili myšlienky a túžby. Srdce však nebolo len nejaký romantický koncept, ale „Cor in quo est mens et principalis intelectus” (De Paradiso 15, 74). Verili, že vďaka krstu môže aj veriaci každodenne rodiť Logos – Krista. Cirkev je potom matkou Krista, lebo vďaka krstu, ktorý dáva veriacim môžu títo rodiť Logos. Vzorom, prototypom je Mária, ktorá skôr ako zrodila Logos telesne, zrodila ho duchovne vo svojom srdci. Je niekoľko biblických východísk pre túto náuku (Žl 109, 3; Iz 26, 18; Mt 12, 50; Gal 4, 19)

Stalo sa už akýmsi homiletickým klišé hovoriť na Vianoce, aby sme nechali narodiť sa Kristovi v našom srdci. Ireneos bol prvý, ktorý použil typológiu Adam – Kristus a Eva – Cirkev – Mária.¹⁶ Origenes bol asi prvý, ktorý poukázal na rodenie Logosu v srdci človeka, keď napísal: „Čo mi osoží narodenie Krista z Panny Márie, ak sa nenarodil v mojom srdci” (In Ieremiam homilia 9, 1,).¹⁷ Logos sa nerodí len raz, ale tajomným spôsobom sa rodí duchovne vo veriacich. Ako sa rodí do sveta? Hypolit je tej mienky, že je to účasťou na utrpení, keď píše: „Kto nesie kríž Krista, stáva sa matkou Krista” (In Cant. Cant. 19). Origenes prispel k vývoju tejto mystickej náuky, keď ukazuje, že Logos dieťa musí rásť v srdci veriaceho. Toto slovo prichádza do srdca veriaceho ako slovo viery a tu sa mení na logos, slovo Krista, ktoré modeluje srdce veriaceho (Comment. In Can. 3). Logos sa rodí v dobrých skutkoch a ak nerastie v srdci veriaceho, Origenes hovorí priamo, že veriaci pácha abort (Com in Matth., Serm 43). K rastu Logu v srdci veriaceho napomáha modlitba.¹⁸ Metód z Filíp dopĺňa túto náuku o mariánsky a ekleziologický aspekt. Ambróz a Augustínus podčiarkli úplne Máriu ako typos panenskej a rodiacej Cirkvi¹⁹ Rodenie Logu v kresťanskom srdci u Otcov znamená: prijímať poznanie – učenie Cirkvi; konať dobré skutky a teda žiť čnostne a nakoniec rodenie prostredníctvom lásky.

V čom je mariánsky aspekt? Profesor Gargano ho vidí predovšetkým v druhom kroku Lectio divina, Meditatio. Mária podľa Lk 2 akouein – počúvala, fylassein – uchovávala a symballein – konfrontovala.²⁰ Toto mariánske konanie zdá sa, že súvisí s Šema Israel. Židia trikrát denne opakovali „Počúvaj Izrael...”. (Kresťania túto modlitbu nahradili modlitbou Pána. Tá bola neskôr nahradená Anjel Pána /aká pozoruhodná intuícia/. Ale dnes sa toto trojité zastavenie úplne stratilo).

Šema malo tri funkcie: rozpoznanie JHVH v živote veriaceho; uchovávanie v srdci, aby budovalo človeka a nakoniec pamätanie toho, čo urobil JHVH v živote, aby rástla viera. Nájdeme to aj u Márie a práve to charakterizuje druhý stupeň Lectio divina. Zo srdca prúdia myšlienky, podobné či paralelné texty a to dodáva energiu. Je to čas ruminatio. Práca včely, ktorá premieňa peľ na med. Práve tu môže z času na čas dôjsť k inšpiráciám, alebo k podnetom pre predsavzatia. Tieto predsavzatia sú božími skutkami, ktoré Boh pripravil pred stvorením sveta v Kristovi. Biblický základ je v Ef 2, 8, ktorý hovorí, že máme konať skutky, ktoré sú pripravené od večnosti. Človek môže konať dobré skutky, aby zapôsobil na ľudí. Ale podľa tohto textu „Nie sme spasení skrze dobré skutky, ale skrze milosť viery, v Kristovi Ježišovi sme stvorení pre dobré skutky. Dobré skutky nie sú začiatok, ale koniec kresťanskej existencie.”²¹ Skrze krst môžeme poznať dobré skutky, ktoré nám Boh pripravil. „Byť v Kristovi, znamená byť určený k dobrej existencii.”²² Apoštol tak naznačil a vyhol sa dvom omylom: že nám stačia dobré skutky k spáse, a že všetko je závislé na dobrej vôli človeka.²³ Poznať tieto skutky to je jeden z cieľov Lectio divina, a tiež antickej mystiky rodenia Krista v srdci a o živote veriaceho. Som toho názoru, že nie je veľa týchto inšpirácii, ale ony plodia, spúšťajú ďalšiu kreativitu človeka. V jednej svojej knihe Catalamessa prirovnáva tieto skutky pripravené Bohom, k peniazom, ktoré rodič tajne vložil do vrecka svojho dieťaťa, aby mu mohlo kúpiť darček.²⁴

Výsledkom ruminatio je modlitba, Oratio, ďalší stupeň Lectio divina. U Márie vytryskla v podobe Magnificat. Táto modlitba má užasnú silu, ako to vidíme aj pri Magnifikáte, ktorý inšpiroval k poézii, k umeleckým dielam. Aj my môžeme zažiť náš magnifikát, ktorý nás môže niesť aj týždne.

Posledným stupňom je Contemplatio. Nie je to len stupeň pohrúženia do modlitby, ktorá sa zjednoduší, ale aj apoštolát. Lectio divina napĺňa človeka múdrosťou. Iba jediný krát je v evanjeliu spomenutá kontemplácia – theoria – Lk 23, 48n: ľudia vyšli, aby videli (theoria) ukrižovaného Krista. „Kontemplatívny človek má schopnosť vo všetkých situáciách osôb a histórie objaviť tajomstvo Krista. Kontemplatívny človek je osoba stála, pevná a vytrvalá vo viere. Pre ostatných môže byť kríž škandálom alebo bláznovstvom, pre neho je začiatkom a zárukou spásy, ktorá prichádza od Boha.”²⁵ Takýto človek sa stane svedkom rodiacim Krista. Apoštolom, mudrcom, ktorého budú vyhľadávať tí, čo vytušia o čo ide. Bude plný božieho slova, slova spásy. A o to myslím ide aj kňazovi. Z tohto pohľadu ako Mária do sveta Krista.

Metódy Lectio divina podľa Innocenza Gargana

Lectio divina nie je nejaké marginálne cvičenie zbožnosti, ale je fundamentom kresťanskej spirituality. Ako začať? Ponúkam metódu talianskeho kamaldula Inocenza Gargana.

Na začiatku sa odporúča urobiť Bohu jeden sľub: každý deň robiť Lectio divina. Vstúpili sme s Bohom do zmluvy prostredníctvom krstu. Všetko v prírode má svoj rytmus. Človek je síce slobodný, ale v duchovnom živote ide o to, byť v harmónii, v určitom rytme, ktorý kontrolujem. Preto je dobré stanoviť si v hodnú hodinu, kedy môžem robiť Lectio divina. Pre niekoho je to najlepšie ráno, keď človek ešte nemá príliš rozčerenú myseľ. Pre iného večer. Ide o to, snažiť sa držať približný čas. Ako dlho zotrvať v tejto modlitbe? Na začiatku stačí päť minút, a to bude platiť pre dosť dlhé obdobie. Neponáhľať sa. Boh má čas, len diabol nemá čas, lebo ten už prehral. V pravom duchovnom živote sa nič nedeje rýchlo. Čo sa týka textu, najlepšie je uplatňovať kritérium ekleziálnosti, teda najlepšie čítať text, ktorý zaznieva počas sv. omše. Tu sú v podstate tri možnosti. Prvé čítanie, žalm a evanjelium. Som presvedčený, že je tak udržaná jednota s mystickým telom, ako aj to, že sa úd či bunka Cirkvi dostáva do tajomnej rezonancie s mystickým telom. Ďalej je tu otázka: akú metódu uplatniť?

Lectio divina môže predchádzať exegetická príprava. Prečítať si nejaký komentár. Nie je to nevyhnutné, ale môže to veľmi pomôcť. Dobré je tiež cvičenie, ktoré robili starí mnísi. Prečítať si text večer pred spaním. To pomáha. Starí mnísi hovorili, že večer sa zaseje semeno, ktoré v noci vyklíči, vyrastie v strom a ráno dá v meditácii ovocie. Toto je aj účel tzv. punkt v seminári. Človek by mal zaspávať s božím slovom. Silentium v komunitách nemá iný charakter ako mlčanie, počúvanie Slova, ktoré zaznelo. Využívať silentium na nejaké asketické cvičenie, bez upozornenia na jeho zmysel, vedie k nedorozumeniu.

Je niekoľko možností, ako vykladať posvätný text. Po vzývaní Ducha Svätého, a po prvej lektúre, má nastať posvätné ticho. Nie ticho v zmysle prázdnoty, ale ticho v zmysle počúvania. Potom prichádza k slovu samotné Lectio. Je niekoľko metód, ako počúvať Slovo:

Memorovanie textu. Je to stará mníšska technika, tzv. ruminatio. Umožňuje, aby text rezonoval v nás počas celého dňa. Nie je potrené, aby sme sa naučili naspamäť celý text. Ide hlavne o tie texty, kde sme sa cítili zvlášť oslovení, zasiahnutí. Tento text, verš, možno len slovo nás bude sprevádzať, bude „svetlom pre naše nohy” (Žl 119, 105). Je vhodným kľúčom, v ktorom môžeme robiť svoje poludňajšie spytovanie svedomia. V jeho svetle môžem konfrontovať a posväcovať prežitý čas ohlasovaním evanjelia všetkému stvoreniu.

Inou metódou je prepisovať text. Je vhodnou pre tých, ktorí majú problémy s pamäťou a pozornosťou. Tí, ktorí majú umelecký talent sa môžu pokúsiť o kresbu miniatúr, s obrazov o ktorých čítali či impresií, ktoré nadobudli z echa božieho slova. Takto pravdepodobne vznikli aj miniatúry v stredovekých manuskriptoch.

Pre tých, ktorí ovládajú biblické jazyky je veľmi účinná lektúra z originálov alebo preklad do moderných jazykov. Prekladom sme nútení rešpektovať text, ostať verní jeho obsahu a nevsúvať doň svoje predpoznania, zbožné priania, ale sa ho držať takého, aký je.

Poslednou metódou je gramatický rozbor. Sledovať kľúčové slová – slovesá, podstatné mená. Kde je ťažisko textu, kde je jeho vyvrcholenie, hlavná myšlienka, aký majú súvis jednotlivé verše medzi sebou či s inými textami Písma. Odborníci môžu spraviť filologický rozbor.²⁶

Okrem osobnej lektúry je možné robiť: lectio continua, pri ktorej čítame celú Bibliu. Je to veľmi vhodné, lebo potom sa ľahšie nachádza súvis medzi jednotlivými časťami. Páči sa mi tiež myšlienka pochádzajúca z protestantských cirkví, tzv. novoročné ťahanie biblického veršíka. Po modlitbe a bohoslužbe slova si každý člen zboru vytiahne vopred pripravené súradnice Božieho slova, ktoré majú potom preň osobitné posolstvo. Počas roku má konfrontovať život s týmto slovom. Inou formou Lektury môže byť lektúra v spoločenstve. Nakoniec je tu ešte aj možnosť robiť liturgiu Bohoslužby slova. V tomto zmysle, až na niektoré hnutia (neokatechumenát), ostáva táto výzva Vatikánskeho koncilu pre Slovensko hlasom zanikajúcim na púšti.