Odpověď na kritiku

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2003/3 (Kultura)

„Kultura (...) je, když někdo poznává v gestu druhého, v jeho slovu, také něco, co patří všem.“ (Rupnik)

„Kultura (...) je, když někdo poznává v gestu druhého, v jeho slovu, také něco, co patří všem.“ (Rupnik)

Keď sa mi dostala do ruky kritická rezonancia na článok o „katolíckom“ archetype u Tolkiena, bol som rád, že sa niečím z textu obohatím. Výsledok však nebol čitateľský zážitok, ale určité sklamanie. Ako napovedá titul môjho článku, sledoval som „katolícky“ archetyp v Tolkienovej tvorbe, pričom bol primárnym podnetom práve aktuálny film. Myslím, že v celkovom kontexte štúdie (úvod, odvolávanie sa na kinematografické stránky internetu, záver), je pri priemernej inteligencii vec zrejmá. Nebudem sa zdržovať opakovaním toho, čo som napísal, chcel by som len doplniť, že som prezentoval istý druh náboženskej interpretácie a lektúry Tolkiena, ktorú navrhujú niektorí autori (Guido Sommavilla SJ, Paolo Giulisano, Alessandro Bottero). Myslím, že k tejto interpretácii majú dosť faktografických podkladov zo života a celkovej Tolkienovej kultúry. Aby som sa však neopieral len o dielo „jakýchsi Italů“ (k tomuto autorovmu titulovaniu sa ešte vyjadrím), odporúčam čitateľom, ktorí by si chceli o problematike urobiť objektívnejší obraz, dostupnú štúdiu Stradforda Caldecotta, Tolkien katolík. Víra, kultura a Paní prstenů,¹ ktorá podľa mňa tieto tendencie nevylučuje a z pohľadu vyvolanej polemiky je komplementárnou štúdiou k môjmu článku. Táto lektúra však nie je doménou len „jakýchsi“ Italů, ale sa objavuje aj v anglosaskej literatúre.² Mojím zámerom bolo teda zachytiť spirituálno-psychologické pozadie Tolkienovej inšpirácie, ktorá je významnou mierou religiózna. V celkovom kontexte kritikovho písomného prejavu vidieť nepochopenie a absenciu záujmu tolerovať tento zámer. Autor vo svojej výpovedi sleduje predovšetkým formálnu literárno-lingvistickú kritiku, zatiaľ čo môj zámer je teologický, s využitím interdisciplinárneho prístupu. Je škoda, ak sa v periodiku, ktorého názov napovedá o jeho zameraní (TT), kriticky hľadajú texty, ktoré svojim zameraním patria do inej kategórie, preto sa kritik vlastne k jadru problematiky, o ktorom píšem, v podstate ani raz kompetentne nevyjadril. Akceptujem pripomienku - nie štýl, akým bola povedaná - ohľadom formálnych nepresností. Myslím, že som sa však vyjadril dosť otvorene o tom, že som pracoval v troch jazykových modifikáciách. Pri troške dobrej vôli mohol autor svoj písomný prejav ukončiť tu.

Písomný prejav kritika je miestami subjektivistický. V štúdii mám 29 odkazov na literatúru a internet, ktoré pomohli pri vyjadrení spomínaného zámeru. Kritik mi však vyčíta, že sa odvolávam len na „sekundárnu“ literatúru, zatiaľ čo on sa vo svojej argumentácii skromne uspokojil len citovaním seba samého. Nechcem rozvíjať detailnejšie tento aspekt, pretože, ako som povedal, kritik nepochopil teologický zámer štúdie a keď opúšťa pole formálnej kritiky, dostáva sa rozsahom svojho poznania na šikmú plochu. Naša kultúra stojí na náboženských koreňoch, a ak by došlo k totálnemu súmraku kresťanstva v Európe, bude ešte dlho trvať, kým sa jeho vplyv z umeleckého prejavu a filozofických predstáv úplne vytratí. Toto možno vystopovať aj v súčasnom umení, napr. v kinematografii, kde sa často aj pod rúškom sci-fi či akčného príbehu môže skrývať náboženský motív.³ Prečo o tom pochybovať u Tolkiena, ktorý sa svojou vierou netajil? (V liste z 5. júla 1955 do amerického vydavateľstva Houghton Mifflin potvrdzuje, že v Trilógii popísal monoteistický svet). V každej ľudskej tvorbe, zvlášť pri zanietení, pôsobia jak vedomé (v Tolkienovom prípade mýthopoiésis), tak podvedomé tendencie. Prečo tento humanitnými vedami bežne prijímaný fakt kritik odmieta? Ja by som sa k týmto speleologickým vrstvám psyché a ich vplyvom na tvorbu človeka nevyjadroval s takou suverenitou, ako to urobil kritik, bez odvolávania sa na inú istejšiu autoritu okrem seba samého, zvlášť keď Tolkien tieto podvedomé religiózne vplyvy (v liste Robertovi Murrayovi, 2.12.1953) pripúšťa?⁴ V závere svojho prejavu kritik žasne, ako som mohol objaviť v Tolkienovom diele narážku na klonovanie, keďže autor zomrel v roku 1973. Prvou pripomienkou je, že nehovorím o Tolkienovi, ale o divákovi, u ktorého môže vzniknúť v súčasnej dobe pri sledovaní filmovej verzie podobná asociácia. Geniálne diela majú svoj významový presah, ktorý už nie je v rukách ich tvorcov, keď sa diela stanú artefaktom. Ich genialita spočíva v tom, že obsahujú viac, ako bol pôvodný autorov úmysel. Okrem iného sa aj pre toto stávajú nesmrteľnými. Tento presah sa prejavuje v dobovej aktualizácii, ďalej nechtiac zachytenej intuícii alebo, ak chcete, toho, čo sa nazýva večnou ideou. To na margo diváckej asociácie. Chcel by som upozorniť, že myšlienka klonovania nie je produktom postmoderny, ako sa asi domnieva žasnúci autor. Možno bude žasnúť práve nad tým, že o prvé kroky genetického inžinierstva, samozrejme u rastlín, sa spájajú s pokusmi Mendela v 19. stor.⁵ Druhou pripomienkou je, že medzi rokom 1958 -1996 bolo napísaných 13 významných sci-fi románov o klonovaní človeka.⁶ Časť časovej periódy týchto diel aspoň teoreticky nevylučuje, aby sa Tolkien, známy svojim vzťahom k prírode a k fantastickej literatúre, dozvedel niečo aj o klonovaní človeka. Skôr ako sa teda tento pán pokúsi zosmiešniť nejakú ideu, mal by si overiť, či mu jeho poznatky stačia k tomu, aby sa absolútne potvrdila jej absurdnosť. Nechcem však rozvádzať túto teóriu ďalej, pretože opakujem, že nič podobné som v súvislosti s osobou Tolkiena pri písaní Trilógie netvrdil.

K legitímnej kritike patrí určitá objektivita, teda objaviť v kritizovanom texte aj pozitíva. Kritika by isto nemala byť progresívnou stratou súdnosti. Ako však hodnotiť opakovanú dilemu autora, či som Tolkiena vôbec čítal? Myslím, že podobný typ špekulácie patrí skôr do ezoterickej rubriky nejakého bulváru ako do seriózneho vedeckého príspevku. Musím na svoju obranu dodať, že by sa autor ako hádač neuživil. Chcel by som sa zastaviť ešte pri termíne „jacísi Italové“. Vedel by som po dlhšom čase pobytu v Taliansku pochopiť určitú averziu na taliansky spôsob života, avšak používať takéto slovné spojenie v súvislosti s estetikou, s národom krajiny, kde je dnes 65 % celosvetového kultúrneho bohatstva, s národom, ktorý dal svetu Danteho, Michelangela, Felliniho či Eca, sa mi zdá prejavom nekultúrnosti. Nehovoriac o tom, že sa dnes všade hovorí o európskej integrácii. Tolkienovo dielo dalo podnet k vzniku Tolkienových spoločností v mnohých krajinách sveta (prvá v USA 1956, 1968 v Anglicku). Tieto spoločnosti vydávajú slovníky, časopisy, lexikóny, štúdie, komunikujú medzi sebou, usporadúvajú medzinárodné kongresy, kde sa navzájom počúvajú. Ak autorovi nestačí, že časť „sekundárnej“ literatúry, ktorá sledovala prezentáciu náboženskej inšpirácie a lektúry Tolkiena, pochádza od predstaviteľov Tolkienovej spoločnosti v Taliansku („sekundárna“ autorita - Gulisano - je dnes najuznávanejším talianskym tolkienológom), je potom akákoľvek racionálna argumentácia zoči-voči kritikovi, ktorý si v argumentácii vystačí sám, beznádejná.

Tým, že som uviedol viac významovú interpretáciu diela, som dostatočne ukázal, že teologický prístup navrhovaný uvedenými autormi nie je jediný a určite nie obmedzujúci. Bolo by škoda, ak by sa Tolkienovo nádherné dielo v akejkoľvek umeleckej modifikácii (film, obraz) dostalo do rúk puristov, ktorí si myslia, že padlo ako Korán z neba a nemožno v ňom objaviť nič viac okrem toho, čo je v ňom napísané, ako nám to nakoniec prezentoval sám kritik. Myslím, že písomný produkt tohto pána, pripomínajúci skôr rozhorčený emotívny prejav ako objektívny príspevok k diskusii, možnosti interpretácie Tolkiena značne oklieštil. Môžem sa len domnievať, že najväčším problémom kritika, ktorý dal podnet k jeho nekultúrnemu prejavu, je jeho osobný problém akceptovať náboženské korene inšpirácie a jednej z možných interpretácii Tolkienovho diela. Nechcem moju odpoveď predlžovať, súd nad jej adekvátnosťou či neadekvátnosťou ponechám na cteného čitateľa TT.