Fundamentálna teológia v Ríme

Autor: Ľubomír Žák - Číslo: 2003/3 (Panoráma)

Zdá sa, že fundamentálna teológia prežíva v súčasnosti jedno z najplodnejších období svojej nie práve jednoduchej existencie. Svedčí o tom nielen minuloročný prestížný kongres fundamentálnych teológov v Poľsku, ale aj početné publikácie. Pokiaľ ide o českú teológiu, nemožno obísť závažné dielo H. Waldenfelsa Kontextová fundamentální teologie (Vyšehrad, Praha 2000).

Tradičné stretnutie rímskych fundamentálnych teológov, ktoré sa uskutočnilo tohto roku 31. 5. za účasti viac ako 20 profesorov rímskych teologických fakúlt a inštitútov. Hlavným bodom stretnutia bola diskusia o obsahu dvoch „hesiel“ nedávno vydaného slovníka Teologia-dizionario (G. Barbaglio - G. Bof - S. Dianich, San Paolo, Cinisello Balsamo 2002): Zjavenie a Fundamentálna teológia.

Tanzella-Nitti podal obšírne hodnotenie „hesla“ Zjavenie, pričom vyslovil niekoľko zaujímavých postrehov týkajúcich sa fundamentálnej teológie ako takej. Napríklad, dôležitosť chápania „interdisciplinárnej“ povahy fundamentálky ako disciplíny zameranej na „fundament“ každej teologickej disciplíny (v tomto zmysle sa zaužívalo hovoriť o „fundamentálnej“ kristológii, ekleziológii, etc.). Alebo ešte, dôležitosť zachovania „apologetickej“ dimenzie fundamenálky, značne spochybnenej v 70. rokoch. Avšak toto zachovanie má sledovať - a to Lorizio vo svojom článku sleduje - teologický „obrat“ II. vatikánskeho koncilu ku Zjaveniu ako k prameňu, aby fundamentálka nebola iba akousi filozofickou apológiou, ale v prvom rade apológiou „martýria“ Ježiša Krista. Tanzella-Nitti ďalej zdôraznil inovatívny a komplexný Loriziov pohľad na Božie Zjavenie v jeho dejinno- eschatologickej a kozmicko-antropologickej dimenzii, ako aj myšlienku o troch základných spôsoboch (modalitách a nie etapách) jeho priebehu a permanentného uskutočnenia: múdrostnej (sapienciálnej), dejinnej a prorockej. Tento pohľad vychádza z predpokladu, že priebeh Zjavenia je štrukturovaný kontinuitne a zároveň diskontinuitne, pričom zostáva stále pravdou, že tajomstvo Boha reálne „napĺňa“ ale aj prevyšuje zjavenie, ktoré nám On sám dáva o sebe („l´eccedenza del mistero“). Epistemologickým dôsledkom tohoto faktu je stála aktuálnosť, v teológii, „logiky paradoxu“, ale tiež „logiky ikony“ alebo „symbolu“, ako tiež dôležitosť vypracovať „vyváženú“ a komplexnú fundamentálno-teologickú metódu. Metódu schopnú napríklad vidieť ducha kontinuity a zároveň prvky novosti vo vzťahu medzi SZ a NZ, medzi koncilmi (napr. medzi I. a II. vat. koncilom), ale takisto schopnú uvažovať o Zjavení a jeho význame v súčasnom kontexte modernej a post-modernej kultúry. Typickou črtou Loriziovho myslenia je kritický postoj k M. Heideggerovi a konkrétne k jeho pojmu Boha, považovaného za nie dostatočne jasný a jednoznačný pre kresťanskú vieru. Naopak pozitívny je jeho postoj ku F. Rosenzweigovi, presnejšie k intuícii pochopiť Božie Zjavenie ako Orientierung, t.j. - povedané slovami Jána Pavla II. - ako „skutočnú hviezdu pomáhajúcu človeku orientovať sa na ceste vedúcej uprostred nástrah imanentistickej mentality a cez úzke chodníčky technokratickej logiky“ (Fides et ratio 15). Rosenzweig, ale aj E. Levinas a iní filozofi (viď Fides et ratio, 74), okrem toho zdôrazňuje nevyhnutnosť recipročnej a transcendentnej dimenzie myslenia, ktorá naopak nie je jednoznačne zrejmá, alebo úplne absentuje - podľa názoru Lorizia - vo filozofii hermeneutiky. A to preto, lebo hermeneutika je myslenie natoľko vnorené do dejín, že nie je schopné zachytiť to, čo je v dejinách trans- dejinné, metafyzické. V tomto zmysle autor zastáva názor, že filozofie hermeneutického tipu nie sú schopné poskytnúť teológii adekvátnu službu, kedže úlohou teológie je v prvom rade chrániť zjavené tajomstvá.

Na tieto a na ďaľšie iné postrehy reagoval sám autor „hesla“ Zjavenie, ktorý v prvom rade podčiarkol myšlienku „presahu“ Zjavenia voči akejkoľvek forme jeho svedectva a komunikácie, t.j. aj voči Tradícii a Písmu. Uvedomiť si tento „presah“ má priviesť teológa k postoju neredukovať Božie Zjavenie na jeden jediný aspekt jeho reálneho uskutočnenia v dejinách ľudstva a spásy, ale naopak k otvorenosti priznať jeho nevyčerpateľne bohatú „komplexnosť“, a teda chápať Zjavenie ako „udalosť“ začínajúcu už samotným aktom stvorenia sveta, vchádzajúcu a prechádzajúcu dejinami a nakoniec zavŕšenú eschatonom. Pravdaže, takto videné Zjavenie je pravou Hviezdou iba ak je chápané kristologicky; pričom netreba zabúdať, že v Ježišovi Kristovi sa takisto stretáva protologický, dejinný a eschatologický rozmer, ako aj rozmer múdrosti (sofie), martýria a proroctva, všetky tri nevyhnutné pre teológiu Zjavenia. Pokial ide o problém hermeneutiky, Lorizio priznal, že - narozdiel od teológov tzv. milánskej školy - on sám je presvedčený o jej ontologickom deficite, ktorý nevyhnutne vedie ku kritickému postoju teológa voči hermeneutike.

Reakcie ostatných účastníkov na „heslo“ Zjavenie a na Loriziove slová boli rôzne. Zo strany niektorých bolo jeho teológii napríklad kriticky vytknuté príliš jednostranné vychádzanie z perspektívy dialógu s post- moderným myslením, a tým k jeho uzavretiu v medziach čisto špekulatívnych, pričom nie je jasné, kto a čo sa skrýva za výrazom „post-moderné myslenie“. Najmä anglicky hovoriaci teológovia sa vyslovili za to, aby fundamentálka vstúpila do hlbšieho dialógu s post-modernou kultúrou súčasného človeka, zamerajúc sa nie na jej teoreticko-racionálny rozmer (ktorý je ťažko zmerateľný), ale na jej konkrétnu existenciálnu citlivosť. Iní účastníci zas oponovali, že post-moderná kultúra nemá len vonkajší existenciálny rozmer, ale aj hlbší teoretický základ, na ktorý by fundamentálka mala nasmerovať svoj dialóg. Iní zas pripomenuli, že fundamentálka by mala objaviť dôležitosť „filozofie života“ (napr. G. Marcel), najmä tej, ktorá rozpracovala tému „seba-darovania sa“. V tomto zmysle sa vyjadrili aj niektorí ďalší účastníci, podľa ktorých v celom slovníku je, žiaľ, iba okrajovo prítomná téma dialógu, chápaného v jeho komunionálno-ekleziálnej dimenzii. Fundamentálka by však mala vychádzať práve z takto chápaného dialógu, pretože kresťanská viera, ktorej preambuly má táto teologická disciplína vysvetlovať, je žitá a ohlasovaná nie abstraktne, ale skúsenostno-ekleziálne.

Konfrontácia názorov pokračovala aj pri diskusii o „hesle“ známeho milánskeho teológa A. Bertulettiho (Fundamentálna teológia). Kritický postoj účastníkov k niektorým myšlienkam tohoto významného predstaviteľa milánskej školy možno zhrnúť do troch tématických oblastí. Prvá sa týka odmietnutia schémy „duplex ordo cognitionis“, navrhnutej I. vatikánskym koncilom (Dei Filius) - a nasledovne prebratej konšt. Dei Verbum (6) a enc. Fides et ratio - v snahe interpretovať zložitý vzťah medzi rozumom a vierou. Táto schéma je podľa názoru Bertulettiho atavizmom scholastiky, takže „nový teoretický model“ teológie je možné vypracovať iba mimo nej. Podľa niektorých účastníkov stretnutia, problém tejto a podobnej kritiky vychádza z nespravodlivého obvinenia schémy „duplex ordo“ z dualizmu, ako keby táto schéma bola výsledkom dichotomického chápania sveta a viery, vyúsťujúceho do teórie dvoch Zjavení (prirodzeného a nadprirodzeného). Faktom je, že práve vďaka „duplex ordo“ je možné pochopiť a vyjadriť špecifikum katolíckeho chápania zjavenia Boha-Trojice v osobe Bohočloveka Ježiša Krista, a následne vo svetle Zjavenia pochopiť dialogický a dialogálny vzťah medzi rozumom a vierou (Fides et ratio 73). To, čo je dôležité, je nezabudnúť, že schéma hovorí o „ordo cognitionis“, a nie o iných „poriadkoch“ (napr. milosť/prirodzenosť).

Druhá tématická oblasť Bertulettiho „hesla“, kritizovaná viacerými účastníkmi, sa týka centrálnosti „praktického rozumu“. Táto myšlienka vychádza z radikálneho osvojenia si dôležitých intuícií K. Rahnera (antropologický obrat) a J. B. Metza (primát sociálne-praktického rozumu) a ich interpretácie vedúcej k vytvoreniu „pragmatického modelu“ teológie, založeného na subjektívnom prežívaní a chápaní viery, stredobodom ktorého sú sloboda a svedomie. Ide o teologický model, ktorý, „prenesúc prvenstvo z oblasti univerzality rozumu do oblasti špecifika jednotlivých subjektov, objaví svoj autentický locus v praxi“. Treťou kriticky hodnotenou tématickou oblasťou je Bertulettiho chápanie metódy fundamentálnej teológie, zvlášť jeho postoj ku sprostredkovateľskej úlohe kultúry. Táto úloha nemá byť v strede záujmu fundamentálneho teológa, kedže kriticko- praktický intellectus fidei nemá byť nasmerovaný len na vonkajší svet, ale tiež na sebauvedomenie si viery ako takej. Tento názor vyrastá z dualistického chápania vzťahu medzi vierou a kultúrou, vzťahu ktorý nevidí vnútorné a recipročné prepojenie týchto dvoch základných teologických rovín. Bertuletti akoby zabudol, že ide o prepojenie jemne dialekticky „vibrujúce“ v mnohopočetných vrstvách oboch „prvkov“, vyžadujúce si komplexnú interpretáciu. Tiež bolo pripomenuté, že jeho dôraz na subjektívnu dimenziu viery a teológie akoby nebral do úvahy „slabosť“ veriaceho subjektu zraneného dedičnym hriechom.

Po plodnom a zaujímavom dialógu sa účastníci stretnutia navzájom oboznámili o najnovších publikačných projektoch z oblasti fundamentálky, medzi ktorými zaujal azda najviac projekt 4-zväzkového diela Teologia fondamentale, pripravovaného pre rok 2004 rímskym vydavateľstvom Cittŕ Nuova za spolupráci teológov G. Lorizia, R. Fisichellu, E. Salmanna, L. Žáka, a iných. Na záver sa účastníci zhodli na téme budúcoročného stretnutia. Bude sa týkať vzťahu medzi fundamentálnou a praktickou (pastorálnou) teológiou.

Zo súčasnej literatúry: P. Sequeri, Il Dio affidabile. Saggio di teologia fondamentale, Queriniana, Brescia 1996; C. Dotolo, La teologia fondamentale davanti alle sfide del „pensiero debole“ di G. Vattimo, Las, Roma 1999; J. Werbick, Der Glauben Verantworten. Eine Fundamentaltheologie, Herder, Freiburg i. B. 2000; H.-J. Verweyen, Gottes letztes Wort. Grundriss der Fundamentaltheologie, Friedrich Pustet, Regensburg 2000 (3. úplne prepracované vydanie); S. Pié- Ninot, La teología fundamental. „Dar razón de la esperanza“ (1 Pe 3,15), Secretariado Trinitario, Salamanca 2001.