Eucharistia: Ján Pavol II. a cirkevný otec Ambróz

Autor: Štefan Mordel - Číslo: 2003/3 (Studie)

Pápež Ján Pavol II. vydal letos novú encykliku z príležitosti Zeleného štvrtku pod názvom Ecclesia de Eucharistia, ktorú venoval všetkým biskupom, kňazom a diakonom, zasväteným osobám a napokon všetkým veriacim laikom. Z jednej strany encyklika zaujíma vzťah ku Eucharistii a pozitívne vysvetľuje jej teologickú a nadprirodzenú hodnotu a z druhej strany zaujíma postoj aj k negatívnym javom v súčasnom cirkevnom spoločenstve, pričom poukazuje na zneužívanie v liturgickej praxi a tiež na redukovanie viery v reálnu prítomnosť Ježiša Krista v konsekrovaných spôsoboch.

Pápež Ján Pavol II. vydal letos novú encykliku z príležitosti Zeleného štvrtku pod názvom Ecclesia de Eucharistia, ktorú venoval všetkým biskupom, kňazom a diakonom, zasväteným osobám a napokon všetkým veriacim laikom. Z jednej strany encyklika zaujíma vzťah ku Eucharistii a pozitívne vysvetľuje jej teologickú a nadprirodzenú hodnotu a z druhej strany zaujíma postoj aj k negatívnym javom v súčasnom cirkevnom spoločenstve, pričom poukazuje na zneužívanie v liturgickej praxi a tiež na redukovanie viery v reálnu prítomnosť Ježiša Krista v konsekrovaných spôsoboch.

V úvode svojej encykliky cituje Sv. Otec II. Vatikánsky koncil, kde sa v konštitúcii Lumen Gentium hovorí, že eucharistická obeta je prameňom a vrcholom celého kresťanského života.¹ Zároveň pripomína, že počas Veľkého jubilea slávil Eucharistiu vo Večeradle, kde ju podľa tradície po prvýkrát slávil sám Ježiš Kristus. Uvádza, že to, čo urobil Ježiš Kristus pri poslednej večeri, sa uskutočnilo znovu na tomto mieste. Zároveň prejavuje svoju vďačnosť za to, že po dvoch tisícich rokoch mohol zopakovať to isté. Kladie si otázku, či apoštoli pochopili to, čo Ježiš v tejto chvíli vykonal. Vyjadruje názor, že asi nie. Tieto slová apoštoli pravdepodobne pochopili až keď sa uskutočnilo veľkonočné tajomstvo - „mysterium paschale“ do ktorého je včlenené aj „mysterium eucharisticum“. Pápež konštatuje, že z veľkonočného tajomstva sa zrodila Cirkev a Eucharistia je sviatosťou veľkonočného tajomstva, preto sa stáva aj stredobodom cirkevného života.² Hovorí, že touto encyklikou chce zamerať pozornosť na Eucharistiu a vzbudiť voči nej obdiv. Pripomína, že od začatia svojej služby na Petrovom Stolci vždy venoval Zelenému štvrtku, ktorý je dňom kňazstva a Eucharistie, zvláštnu pozornosť. Tohto roku však vo svojom jubilejnom dvadsiatompiatom roku svojho pontifikátu chce priviesť ku reflexii o Eucharistii celú Cirkev, aby sa zároveň poďakoval za dar kňazstva a Eucharistie. Spomína na miesta, kde všade on mohol sláviť Eucharistiu, od prvého miesta svojho kňazského pôsobenia až po chrám sv. Petra a chrámy v Ríme aj na celom svete. Slúžil ju však aj na mnohých štadiónoch, na námestiach miest, a práve táto skutočnosť dáva tušiť jej univerzálny, ba kozmický rozmer. Eucharistia, ktorá sa slávi hoci na oltári malého dedinského kostola, slávi sa na oltári sveta. Ďalej pokračuje: „Eucharistia spája nebo so zemou. Zahŕňa a preniká celé stvorenstvo. Boží Syn sa stal človekom, aby prinavrátil celé stvorenstvo do zvrchovaného aktu oslavy Boha, ktorý ho učinil z ničoho. A tak on, najvyšší a večný kňaz, vstupujúc prostredníctvom svojej krvi a svojho kríža do večnej svätyne, navracia celé stvorenstvo Stvoriteľovi a Otcovi, na slávu Najsvätejšej Trojice. To je naozaj mysterium fidei, ktoré sa uskutočňuje v Eucharistii: svet, ktorý vyšiel z rúk Stvoriteľa, sa k nemu vracia, vykúpený Kristom.“³ Hodnotu Eucharistie a jej význam pre celé stvorenstvo zdôvodňuje v ďalších častiach svojho okružného pastierskeho listu výpoveďami pápežských encyklík a tiež aj dokumentmi II. Vatikánskeho koncilu.

Ján Pavol II. pripomína aj tienisté stránky v tejto oblasti života cirkvi, kde sa stráca eucharistická úcta a adorácia. K tomuto sa pripájajú aj formy nesprávnej úcty, pri ktorej sa zastiera pravá viera a katolícka náuka o tejto sviatosti. Ak sa stráca obetná hodnota so zreteľom na Eucharistiu, potom sa na ňu hľadí iba v rovine ľudskej a prirodzenej ako na bratské stretnutie a stolovanie. Ďalej Sv. Otec uvádza, že sa niekedy zastiera, že je tu nevyhnutné aj služobné kňazstvo, opierajúce sa o apoštolskú postupnosť, a že sviatosť Eucharistie sa niekedy zužuje len na účinnosť ohlasovania. Zároveň vyslovuje želanie, že encyklika prispeje k rozptýleniu doktrinálnych nejasností a neprijateľných praktík, aby tak Eucharistia mohla naďalej žiariť v celej kráse svojho tajomstva.

Aktuálnosť tejto encykliky je neodškriepiteľná. Prichádza naozaj vo chvíľu, keď snaha ekumenického hnutia o zblíženie kresťanov robí možno príliš odvážne experimenty, ktoré idú až na hranu ostria. Miestami boli urobené také plány, ktoré nie sú v súlade s tradíciou a ani vierou katolíckej cirkvi. Preto pápež prehovoril a urobil bodku za teologickými diskusiami o povahe a hodnote toho, čo sa koná pri sv. omši, a že to, čo sa koná v protestanstských cirkvách pri tzv. večeri Pánovej, nie je to isté. Napríklad plán, ktorý bol ohlásený na Katholikentag, čiže katolícky deň pre rok 2003 v Berlíne, rátal aj s tzv. interkoncelebráciou a interkomúniou. Podľa tohto plánu mali katolícki kňazi spolu aj s protestantskými duchovnými sláviť Eucharistiu a rovnako aj veriaci oboch cirkvi by pristupovali spoločne ku sv. prijímaniu. Táto skutočnosť však mnohých katolíkov privádzala do rozpakov. Toto eucharistické slávenie by naznačovalo už plné spoločenstvo viery, ktoré však de facto nie je. Preto by sa na takejto intercelebrácii a interkomúniu iba čosi predstieralo, čo v skutočnosti nie je pravda. Bola by to neúprimnosť voči obom, alebo viacerým cirkevným spoločenstvám. Evanjelické cirkvi, aj napriek všetkej dobrej vôli, nevidia v Eucharistii to, čo vníma cirkev katolícka. Totižto skutočnosť, že v Eucharistii je reálne prítomný Ježiš Kristus, ktorému ako Bohu prislúcha aj poklona.

Je tu istotne veľmi dobrá snaha o ekumenické zblíženie jednotlivých cirkví, ale istotne sa to nesmie diať na úkor pravdy. Spomínam si na Katholikentag v Berlíne v roku 1990. Trochu ma prekvapilo, že kňazi tam boli zatlačení počas eucharistickej slávnosti do úzadia. Kňazom napr. nebola umožnená koncelebrácia pri sv. omši slávenej na štadióne a potom kňazi vôbec nerozdávali sv. prijímanie, ale iba výlučne laici, muži a ženy v civilných oblekoch. Mnohí kňazi, medzi nimi aj ja, sme sa mohli iba prizerať z lavíc. Bolo mi to teda trochu divné... Keď som sa dozvedel o programe na tohtoročný Katholikentag, videl som, že tento krát sa ide oveľa ďalej. Zdieľal som rozpaky mnohých katolíkov, ako sa prejavovali v nemeckej tlači. Viacero článkov na túto tému uverejnil aj nemecký denník „Die Tagepost“. Podrobnejšie sa téme venoval tento denník v 46. čísle v apríli 2003. Teraz Rímsky biskup vyjadril stanovisko vo vzťahu ku Eucharistii, ktoré je záväzné pre celú katolícku cirkev. Chcelo by sa mi dopovedať, že tak ako voľakedy koncilní Otcovia na sneme v Chalcedone (v r. 451), keď v cirkvi vznikol veľký monofyzitský spor ohľadom božskej a ľudskej prirodzenosti Ježiša Krista, prehovoril pápež Lev Veľký a podal vo svojom liste venovanému koncilovému zhromaždeniu jasnú náuku viery o dvoch prirodzenostiach v jednej osobe Ježiša Krista, na čo celé zhromaždenie biskupov zvolalo: „Petrus per Leonem locutus est.“ Môžeme aj dnes parafrazovať tento výrok, že aj v tejto dobe prehovoril Peter prostredníctvom Jána Pavla II.

Čo sa týka kresťansko-katolíckej viery v Eucharistiu, ona naozaj nevznikla v stredoveku pričinením scholastickej teológie, ale je to viera cirkevných Otcov. Sv. Ambróz, milánsky biskup zo 4. storočia, o Eucharistii píše nesmierne krásne a vidí v nej to, čo aj dnes verí katolícka cirkev. Od neho sa zachoval malý spis De mysteriis, ktorý obsahuje tzv. mystagogické kázne prednesené vo veľkonočnom týždni novokrstencom. Ambróz sa usiluje vtiahnuť novokrstencov hlbšie do podstaty sviatosti krstu, birmovania a Eucharistie, ktoré práve prijali.

Katecheticko-mystagogický zámer dáva tomuto Ambrózovmu dielku hlbší rozmer, pretože má význam aj po stránke dogmatickej. Zvlášť vyzdvihuje autor vo svojom diele transsubstanciáciu, čiže podstatnú premenu v Eucharistii. Tento dušpastier nielenže dôkladne vysvetlil túto otázku, ale zároveň ju aj vynikajúcim spôsobom predkladá a zdôvodňuje.

Z druhej strany Ambróz uvádza aj mnohoraké spôsoby a liturgické zvyky pri krste a slávení Eucharistie v Milánskej cirkvi na konci štvrtého storočia, čo má veľký význam aj pre dejiny liturgie. Treba tiež zdôrazniť, že sv. Ambróz bol vynikajúcim rečníkom, ktorý svojimi kázňami vedel nielen zaujať a strhnúť, ale aj nadchnúť. Vo svojom rečníckom pátose sa obracia na novokrstencov, ktorí práve prijali krst. Hovorí im doslovne: „Teraz nás núti čas hovoriť o tajomstvách a k odhaleniu samotnej podstaty sviatosti. Mohli sme vám to hovoriť ešte pred pokrstením, ale to by sa chápalo viac ako zrada, ako odhalenie. Lebo svetlo tajomstva možno lepšie vliať bezprostredne netušiacim, ako keby bolo predchádzalo nejaké poučenie.“⁴ A ďalej sv. Ambróz pokračuje s pátosom opravdivého rétora: „Tak otvorte svoje uši a ochutnajte sladkú vôňu večného života, ktorý bol do vás vdýchnutý darom sviatosti. Lebo chceme, aby ste tomu porozumeli, keď sme vám pri tajomnom obrade apercie⁵ vyslovili slová: ´Epheta, čo znamená otvor sa!´ Každý totiž, kto pristúpil k studnici milosti, musí vedieť, čo sa ho pýtajú a musí mať v pamäti, čo má odpovedať.“⁶

V tejto kapitole Ambróz pojednáva o Sviatosti Oltárnej. Tu hovorí: „Takto očistený zástup sa ponáhľa v bohatej ozdobe svojich insígnií ku Kristovmu oltáru a hovorí: Pristúpim k oltáru Božiemu, k Bohu, ktorý ma potešuje od mladosti.“⁷ Pripomína krstencovi, že vyzliekol starý šat zakorenej hriešnosti a omladený mladosťou orla pristupuje náhlivo ku nebeskej hostine s hlasným jasotom, pričom uvádza časté citácie z 22. žalmu. Tieto slová aplikuje na novokrstencov, ktorým Pán pripravil stôl pred svojim pohľadom a tiež ich vedie na bohatú pašu a k živým prameňom vody. Hovorí, že na nich sa vzťahujú slová žalmu, že sa nemusia báť smrti, pretože je pri nich sám Boh. Ďalej pripomína starozákonnú mannu, ktorú Boh dal Izraelitom. Cirkvi však, ktorú nesmierne miluje, pripravil ešte väčšie dary, ako je napísané u sv. Pavla, že oko nevidelo a ucho nepočulo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.⁸

Na to Ambróz rozvíja argumentáciu, že sviatosti Cirkvi sú staršie ako synagóga. Hovorí, že to potvrdzuje kniha Genezis. Synagóga mala počiatok v Mojžišovi, ale Abrahám žil oveľa skôr. Keď premohol nepriateľov a vyslobodil vlastného synovca, prišiel mu oproti Melchisedech a priniesol mu chlieb a víno. Abrahám mu prejavil úctu a prijal dary. Nie Abrahám ich prijal, ale Melchisedech, ktorý bez otca, bez matky, bez začiatku a konca dní sa podobá Kristovi. „O ňom píše sv. Pavol v liste Židom,“ pokračuje Ambróz, „že zostáva kňazom naveky.“ Hovorí, že jeho meno znamená „Kráľ spravodlivosti“, alebo „Kráľ pokoja“.⁹ Ambróz potom dokazuje, že Písmo, keď hovorí o Melchisedechovi, hovorí vlastne o Kristovi, ktorý nemá matky, pretože podľa božskej podstaty bol zrodený z Otca, ktorý nemá otca, pretože sa narodil bez ľudského pričinenia z Márie Panny, ktorý je bez začiatku a konca, pretože on sám je začiatok a koniec a predovšetkým Prvý a Posledný. „Preto nie ľudským, alebo Božím darom je sviatosť, ktorú si prijal,“ hovorí sv. Ambróz.

Neofita si má uvedomiť, akým výnimočným darom je Eucharistia. Už manna bola niečím výnimočným, ktorú dal Boh Otcom na púšti za denný nebeský pokrm, ktorým ich živil, ako sa hovorí v žalme, že „chlieb anjelský jedol človek“.¹⁰ Predsa však všetci, ktorí jedli tento pokrm, zomreli na púšti. Pokrm však, ktorý prijíma novokrstenec, je živý chlieb, ktorý zostupuje z neba a dáva večný život. A každý, kto bude jesť z tohto chleba, nezomrie na veky. To je Telo Ježiša Krista.¹¹

„Nuž uvažuj,“ pokračuje Ambróz, „či chlieb anjelský, alebo Telo Kristovo, či Telo života nie je výnimočnejšie. Manna pochádzala z neba, toto Telo tróni nad nebesiami. Onen bol nebeskej podstaty, toto je však Telo Pána nebies.“¹² Ambróz rozvíja túto analógiu nasledovnými obrazmi. Na púšti mohli mannu uchovať len do nasledujúceho dňa, aby sa nepodľahla rozkladu, tomuto je však akýkoľvek rozklad cudzí. Ten prvý bol iba tieňom, ale ten druhý je pravdou. Keď obdivuješ chlieb, ktorý je iba tieňom, aký vznešený musí byť ten, ktorého tieň obdivuješ.¹³

Napokon sv. Ambróz pojednáva o podstatnej premene eucharistických spôsobov pri konsekračných slovách kňaza.

Ambróz v celej tejto rozprave udržiava virtuálny dialóg s neofitom, tým, že ho priamo oslovuje, pôsobí na jeho rozum a srdce, predpokladá jeho pochybnosti a konkretizuje ich, pochybnosti rozptyľuje argumentmi, ktoré uvádza najmä z Biblie. Novokrstencovi sa prihovára takto: „Snáď by si mohol namietať: ja vidím niečo iné. Ako môžeš tvrdiť, že prijímam Kristovo Telo? Aj to nám ešte treba dokázať. Akými trefnejšími dôkazmi si môžeme ešte poslúžiť? Chceme dokázať, že tu nie je to, čo naznačuje príroda, ale to, čo konsekrovalo žehnanie, a že pôsobnosť tohto žehnania presahuje prírodu, dokonca sama príroda silou tohto žehnania je premenená. Mojžiš držal v ruke palicu, a keď ju hodil na zem, premenila sa na hada. A keď uchopil na zemi hada, ten sa znova premenil na prirodzenú palicu.¹⁴ Dvakrát teda, ako vidíš, bola premenená príroda pôsobením prorockej milosti.“¹⁵

Ambróz rozvíja ďalej príbeh s knihy Genezis, kde Mojžiš premenil vodu na krv, kde Mojžiš palicou rozdvojil more, kde sa zastavil Jordán. Pripomína Mojžiša, ktorý Izraelitom vyviedol zo skaly vodu, ktorý ozdravil horký prameň v Mare, do ktorého hodil kúsok dreva a voda sa premenila z horkej na sladkú. Ďalej Ambróz pokračuje: „Takto môžem vidieť, že milosť má väčšiu silu ako príroda. A máme hovoriť o ďalšej pôsobnosti prorockého žehnania? Keď už ľudské žehnanie dokázalo tak veľa, že sa zmenila príroda, čo môžeme potom povedať o božskom žehnaní pri konsekrácii, kde sú v činnosti slová samého Pána a Spasiteľa? Lebo táto sviatosť, ktorú prijímaš, sa uskutočňuje slovom Kristovým. Keď už slovo Eliáša zmohlo tak veľa, že privolal oheň z neba na zem, či Kristovo slovo nie je mocnejšie, že môže zmeniť podstatu týchto spôsobov?“¹⁶ V ďalšom Ambróz pripomína stvoriteľský akt Boží, ktorým všetko stvoril z ničoho. Ak Boh svojim slovom priviedol veci z nejestvovania ku jestvovaniu, prečo by Boh nemohol premeniť už jestvujúce veci. Pripomína tiež, že Ježiš sa počal nadprirodzeným spôsobom v lone Panny Márie, preto ani tu nemožno hľadať pôvod Ježišovho Tela podľa prirodzeného poriadku veci, ale podľa nadprirodzeného. Avšak pravé telo bolo telo Kristovo, ktoré bolo ukrižované a pochované. Preto je to naozaj sviatosť jeho Tela. Napokon, pokračuje sv. Ambróz, „Ježiš aj sám uisťuje slovami: Chlieb, ktorý ja dám, je moje Telo.¹⁷ On sám hovorí o svojej Krvi. Pred konsekráciou sa nazýva ináč, ale po konsekrácii sa nazýva jeho Krv. A keď odpovedáš Amen, potom vyznávaš, že je to tak, že je to pravda. A to, čo hovoria tvoje ústa, nech vyznáva vnútri aj tvoj duch, lebo to, čo zaznieva v slove, nech preciťuje aj srdce.“¹⁸

Ambróz pripomína, že týmto tajomstvom sýti Kristus svoju Cirkev a podstata duše čerpá z toho silu. Aj v tomto prípade svoje tvrdenie podopiera textom z Veľpiesne, kde sa hovorí o daroch lásky, ktoré sú sladké ako med a mlieko.¹⁹

Ambróz ďalej hovorí, že tvárou v tvár tak veľkej milosti povzbudzuje Cirkev svoje deti, povzbudzuje svojich verných, aby pristúpili k tejto sviatosti a pozýva ich. To, čo máme jesť a čo máme piť, to priamo predpovedal Duch Svätý skrze prorokov slovami: „Poďte a viďte, lebo sladký je Pán. Blažený muž, ktorý skladá v neho dôveru.“²⁰ V tejto sviatosti je Kristus, lebo je to Telo Kristovo. Nie je to teda pokrm fyzický, ale duchovný.

Napokon na záver tento starostlivý dušpastier pripomína tým, ktorých práve pokrstil, aby boli pamätliví po prijatí všetkých týchto tajomstiev na to, že boli v krstnom prameni znovuzrodení k novému životu. Toto znovuzrodenie sa neuskutočnilo prirodzeným, ale nadprirodzeným spôsobom, v ktorom pôsobila sila Kristovej milosti. Tak ako Duch Svätý pôsobil pri Máriinom panenskom počatí, tak ten istý Duch Boží spôsobuje nové narodenie, keď zostupuje nad krstný prameň, resp. na krstenca.

Z textu tohto malého Ambrózovho spisu môžeme veľmi expresívne vyčítať vieru prvých kresťanov, ktorú prijali cez apoštolské ohlasovanie. Ak si uvedomíme, že aj sám Ambróz bol pokrstený až v dospelom veku, pričom do kresťanských právd ho zasväcoval skúsený kňaz Simplicián v Miláne, potom môžeme plnšie pochopiť hlbokú vrúcnosť a nadšenie za tie dary ducha, ktoré prijímal vo sviatostiach kresťanskej iniciácie. Z týchto mystagogických kázní možno vycítiť ono hlboké nadšenie ducha, ktoré pobádalo prvých kresťanov k vernosti ku Kristovi aj za cenu mučeníctva. Ambróz sa neuspokojuje iba s vecným konštatovaním, bežným popisom sviatostných obradov, ale ich zdôvodňuje, objasňuje biblickými analógiami, čo v konečnom dôsledku má slúžiť na to, aby novokrstenci si hlboko uchovali všetko vo svojom srdci a boli nielen presvedčení o kresťanských pravdách, ale aby z nich žili a boli nadšenými a vernými svedkami Ježiša Krista. Možno, v tomto malom spise sv. Ambróza, veľkého cirkevného učiteľa, mnohí nájdu povzbudenie a podnet na prehĺbenie svojho krstného povedomia. Ambrózov spis „O tajomstvách“ je ako vzácna perla, ktorá ani po mnohých storočiach nič nestratila na svojej cene a na svojej kráse.

Tento malý exkurz do histórie, do prameňa literárnej tvorby veľkých cirkevných Otcov, nás môže znovu inšpirovať a vzbudiť nadšenie pre tie dary, ktoré sú aj dnes v Cirkvi živé a ktorých veľkosť možno plne nechápeme. Eucharistia je tým úžasným darom Ježiša Krista, ktorý v nás rozvíja nadprirodzený život a usmerňuje nás k tomu životu, ktorý prekračuje horizont tohto viditeľného sveta.