Nad dvoma dielami Mirceu Eliade

Autor: Anna A. Hlaváčová - Číslo: 2003/1 (Kultura)

Na Slovensku sa donedávna dali zadovážiť dve závažné diela svetoznámeho religionistu rumunského pôvodu, Mirceu Eliade. Jedným je preklad knihy Posvátné a profánní vydaný Českou kresťanskou akadémiou v Prahe roku 1994. O rok neskôr vyšiel v Bratislave po slovensky preklad prvého zväzku Dejín náboženských predstáv a ideí s pôvodným predslovom profesora Jána Komorovského. Teraz sú dostupné už všetky tri zväzky dejín. Žiaľ, čitateľsky najdostupnejšia kniha „Posvätné a profánne“ je už rozobraná. Je to dielo, ktoré by mal poznať každý, kto študuje humanitné vedy a umenie - ale istotne by oň prejavila záujem aj širšia verejnosť. Chcem pripomenúť pár základných myšlienok tohto diela.

Eliade nastoľuje predovšetkým problém nenáboženského človeka: hovorí o jeho kryptonáboženskom správaní, ktoré predstavuje úpadok aj voči vedomiu transcendentna u najjednoduchších prírodných národov. „„Súkromné mytológie“ moderného človeka, jeho sny, predstavy, fantázie nedospievajú do štádia, v ktorom by sa pozdvihli na ontologickú úroveň mýtov, lebo nie sú prežívané človekom v celku.“

Možnosť jestvovania nenáboženského človeka dáva Eliade do súvisu so súčasným stavom kresťanstva vo svojej tvrdej, ale konštruktívnej kritike. Je to nielen vedecky poctivé, lež vyjadruje to i plne kresťanský postoj autora v duchu výroku „pravda vás oslobodí“. Eliadeho formulácia však nikdy nie je zbavená nádeje, preto jej i teraz dáme priestor:

Pocit, že Príroda je svätá, prežíva dnes v Európe hlavne u vidieckeho obyvateľstva, kde až dosiaľ pretrváva kresťanstvo žité ako kozmická liturgia.

Čo sa týka kresťanstva industriálnych spoločností, predovšetkým kresťanstva intelektuálov, stratilo už dávno svoje kozmické hodnoty, ktoré malo ešte v stredoveku. Mestské kresťanstvo nie je nutne „úpadkové“, či „menejcenné“, ale náboženská citlivosť mestského obyvateľstva bola týmto spôsobom vážne ochudobnená.

Kozmická liturgia, mystérium účasti Prírody na kristologickej dráme sa kresťanom žijúcim v modernom meste stali neprístupné. Ich náboženská skúsenosť už nie je „otvorená“ voči Kozmu. Je to prísne súkromná skúsenosť, kde spása je záležitosťou medzi človekom a Bohom: človek sa v najlepšom prípade cíti zodpovedným nielen pred Bohom, ale i pred Dejinami. Ale pre Kozmos vo vzťahu človek-Boh-Dejiny niet miesta. To by však znamenalo, že ani autentický kresťan už nepociťuje Svet ako Božie dielo. (Eliade, M.: Posvátné a profánní. Česká křesťanská akademie, Praha, 1994, s.124)

Ak Eliade v tejto súvislosti používa výraz autentický kresťan, znamená to, že nespochybňuje autenticitu súčasných kresťanov ani napriek tragickej skutočnosti, že i ich religiozite chýba k plnosti dôležitý rozmer. Univerzum značí kozmos, vesmír. Keďže Kristus je kráľom vesmíru, teológia hovorí aj o vesmírnom Kristovi. Univerzalita je vlastne to isté ako kozmickosť, a patrí ku katolicite.

Za najväčší prínos Eliadeho považujem, že napísal okrem fenomenológie náboženstva i dejiny. Zo spoločnej platformy antropologického substrátu všetkých náboženstiev sa tak totiž dostáva k histórii, ktorá odhaľuje rozdiely hodnôt jednotlivých náboženstiev. Historický pohľad mu umožňuje hierarchický prístup k náboženským prejavom. Keby videl len podobnosť fenoménov, štruktúr, mohol by čitateľa odviesť od cesty syntézy nesprávnym smerom - k synkretistickému chápaniu, ktorému sa nevyhli ani mnohí vedci a vedecké smery. Synkretizmus znamená, že rôzne náboženstvá staviame do jednej roviny, čo umožňuje ich vzájomné kríženie a je javom príznačným pre sekty.

Eliade od kresťanstva očakáva radikálnejšie smerovanie k syntéze: vnútorný progres, ktorý si vyžaduje pohľad vzad. V tom zmysle hovorí o univerzálnosti symbolov kresťanskej kultúry a oslovuje jej tvorcov, ktorými nie sú len umelci, ale i všetci tí, čo mocou krstu získali právo vstúpiť do liturgie.

Niektorí Otcovia prvotnej Cirkvi si boli vedomí významu súvislostí medzi symbolmi predkladanými kresťanstvom a symbolmi patriacimi k spoločnému majetku ľudstva. Teofil Antiochijský sa obracia k tým, čo popierajú vzkriesenie z mŕtvych, dovolávajúc sa znamenia (tekméria) slovami: Vari niet zmŕtvychvstania siatby a plodov? A podľa Klementa Rímskeho nám deň a noc ukazujú zmŕtvychvstanie: noc sa ukladá - deň vstáva, deň odchádza - noc prichádza.

Pre kresťanských apologetov boli symboly obdarené posolstvom: ukazovali posvätno prostredníctvom kozmických rytmov. Zjavenie viery neničilo predkresťanské významy symbolov: pridávalo im však novú hodnotu. Pre veriaceho tento nový význam iste zatieňoval všetky ostatné, lebo len on symbolu prepožičiaval hodnotu a premieňal ho v zjavenie. Dôležité bolo Kristovo zmŕtvychvstanie a nie „znamenie“, ktoré sa dalo prečítať v kozmickom dianí. No i napriek tomu platí, že nové zhodnotenie bolo svojim spôsobom podmienené samotnou štruktúrou symbolizmu, ba mohli by sme povedať, že vodný symbol čakal na dovŕšenie svojho hlbokého významu novými hodnotami, ktoré prinieslo kresťanstvo (krst).

Kresťanská viera závisí od dejinného zjavenia: len vtelenie Boha v historickom čase zaisťuje v očiach kresťana platnosť symbolov. Ale historické (židovskokresťanské) interpretácie krstného symbolizmu nezrušili a nerozložili univerzálny vodný symbolizmus. Inými slovami: Dejinám sa nepodarilo radikálne zmeniť štruktúru archaického symbolizmu. (Eliade, M.: Posvátné a profánní. Česká křesťanská akademie, Praha, 1994, s. 95)

Dodajme k tomu to, že dejiny ani nechceli úplne zmeniť štruktúru symbolov, lebo Syn videl, že Otcovo stvorenie vo svojej štruktúre bolo dobré. A potom, štruktúra symbolov a ich vnímania patrila k človeku, ktorého údel prišiel Boh vziať na seba, aby ho vykúpil.

Dialóg celkom odlišných kultúr môže začať len obnovením vzťahu k Stvoriteľovi, ktorý sa prejavuje vo vzťahu k stvorenému.

A zmŕtvychvstalé vedomie sakrality stvoreného otvorí kresťanský svet k ohlasovaniu Blahozvesti nielen slovami, lež i prostredníctvom univerzálnych symbolov.

Čítanie Eliadeho môže kresťanom napomôcť, aby sa sami prehĺbili a plne využívali priestor šírenia Evanjelia, ku ktorému okrem slov a skutkov patria i znaky. Znak kríža je spolu s prežehnaním - znamenaním sa krížom - symbolom, vyznaním viery rovnocenným verbálnemu Verím. Ale symbolická reč Cirkvi je oveľa bohatšia, možno i preto, aby nezostal prázdny priestor mlčania a celé ticho sa nezapĺňalo hovorením.