Sviatosť pomazania chorých

Autor: Peter Caban - Číslo: 2002/2 (Studie)

Liturgicko-historické východiská a prax do II. Vatikána

Liturgicko-historické východiská a prax do II. Vatikána

Vážnejšia choroba v živote človeka častokrát znamená zlomovú chvíľu, kedy sa človek začne viac zaoberať starostlivosťou o seba - o aktuálny fyzický stav, ale aj o stav svojho vnútra. I v týchto situáciách chce byť Kristus nápomocný svojej Cirkvi, a to práve milosťami plynúcimi z platného a užitočného prijatia sviatosti pomazania chorých. Pre hlbšie dokreslenie významu a vplyvu tejto sviatosti sa chcem v tomto článku zamerať na liturgicko-historické východiská a samotnú prax jej vysluhovania v dejinách.

1. Rôznorodosť a interpretácia názvov

Sviatosť pomazania chorých získala vo vývoji názvu rôzne pomenovania. V latinskej Cirkvi sa pre ňu od vrcholného stredoveku (niekde až po súčasnosť) vžil názov extrema unctio posledné“ pomazanie, a to častokrát vnímané ako pomazanie v poslednom okamihu života.¹ Toto latinské označenie našlo svoju realizáciu v liturgických knihách minimálne od 15. storočia.² Peter Lombardský používal pomenovanie unctio in extremis,³ Albert Veľký unctio exeuntium,⁴ čo prevzal Tridentský koncil (1545-1563) ako sacramentum exeuntium⁵ a spomína ho aj súčasný Katechizmus Katolíckej cirkvi.⁶ Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) nazýva túto sviatosť unctio infirmorum - pomazanie chorých.⁷

K správnej interpretácii názvu „posledné pomazanie“ je dobré povedať, že ak sa v súčasnosti použije ešte tento názov, treba mať na pamäti interpretáciu adjektíva „posledné“ ako pomazanie, ktoré je posledné v poradí, teda pomazanie zvyčajne dovršujúce⁸ pomazania vyznačujúce etapy celého života kresťana: krstné pomazanie, pomazanie sviatosti birmovania, pomazanie pri kňazskej vysviacke,... pomazanie chorých.⁹ Je nutné o tom katechizovať veriacich.

Sviatosť pomazania chorých spolu so sviatosťou pokánia a Eucharistiou ako viatikom sa dajú nazvať sviatosti, ktoré pripravujú na nebeskú vlasť alebo sviatosti, ktorými sa končí pozemské putovanie.¹⁰

2. Postoj k chorým vo Svätom písme

V Starom zákone nachádzame viaceré zmienky o utrpení človeka, a to pomerne častým starozákonným biblickým spojením utrpenia s vinou a so vzdialením sa od Boha.¹¹ Pojem choroby v Starom zákone môže byť aj metaforou pre mnohorakú ľudskú biedu a aj pre zvrátenosť vnútra.¹² Choroba sa stáva cestou k obráteniu a Božím odpustením sa začína uzdravenie.¹³

Nový zákon predstavuje Krista ako uzdravovateľa z mnohých chorôb.¹⁴ Ježiš neoznačuje chorobu ako odplatu za zlo,¹⁵ má s chorými súcit¹⁶ a jeho sila víťazí nad chorobou.¹⁷ V Markovom evanjeliu 6,13 máme naznačenú zmienku o pomazaní chorých:¹⁸ „Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali.“ Najobšírnejšie dosvedčuje pomazanie chorých Jakubov list 5,14-16, ktorý dosvedčuje, že táto služba bola už v prvotnej Cirkvi inštitucializovaná.¹⁹ Olej sa tu chápe ako vonkajší znak, ktorý podporuje uzdravujúce slová. Účinky pomazania sú: úľava v utrpení, duchovná posila, uzdravenie a odpustenie hriechov. Plné vyjadrenie pomazania chorých ako sviatosti prešlo však vývojom.²⁰

3. Sviatosť chorých v dejinách

V prvotnej Cirkvi bola sviatosť pomazania chorých udeľovaná pomerne zriedkavo, pretože sa neudeľovala mučeníkom (ako svätým), kajúcnikom (tí očakávali odpustenie hriechov vo sviatosti zmierenia) a ani katechumenom (krst im odpustil všetky hriechy).²¹

Vývoj praxe sviatosti pomazania chorých nám pomôžu lepšie pochopiť nasledujúce uvedené zmienky textov:

Už Didaché spomína²² ďakovnú modlitbu nad olejom, a to dokonca v obidvoch svojich zachovaných starých rukopisoch.²³

Hypolit v diele Traditio apostolica (okolo roku 215) spomína modlitbu svätenia oleja chorých,²⁴ z ktorého vychádza aj vtedajší predpis vzhľadom k centrálnemu postaveniu slávenia Eucharistie. Veriaci v rímskom prostredí na začiatku 3. storočia prinášali ako obetný dar spolu s inými naturáliami na ofertórium aj olej, ktorý biskup požehnal na konci Eucharistickej modlitby.²⁵

Spis Testamentum Domini z 5. storočia nám zachoval anamnesticko-epiklezálnu modlitbu požehnania nad olejom zameranú na Krista. Z interpretácie textu je zjavné, že išlo o požehnanie oleja, avšak nie je jednoznačné, či išlo len o olej pomazania chorých, alebo o olej na predkrstné pomazanie katechumenov, pretože zo samotnej modlitby sa to nedá zdokumentovať. Sprevádzajúca rubrika hovorí, že aj presbyter môže tento olej požehnať, čo aj robil slovami vyslovujúc ich polohlasno (submisse).²⁶

Apoštolské konštitúcie z konca 4. storočia spomínajú, že biskup alebo kňaz požehnávajú zároveň vodu a olej. S veľkou pravdepodobnosťou sa tu však jedná o krstnú vodu a olej katechumenov.

Biskup Serapion z Thmuis (cca po roku 362) v zbierke modlitieb pod názvom Euchologion Serapion má zaradená dve modlitby požehnania vzhľadom na olej pre pomazanie chorých. Prvá z nich je na požehnanie oleja na pomazanie a vody na pitie pre chorých, druhá je dlhšia a má názov Modlitba nad olejom chorých.²⁷

Rímska modlitba požehnania oleja Emitte z prelomu 4. a 5. storočia, ktorá začína epiklézou,²⁸ má pravdepodobne východný pôvod. V prosbe tejto modlitby je vyjadrený zmysel, že je to Boh, ktorý účinkuje v pomazaní. Modlitba sa dostala aj do Gregorovho sakramentára, kde sa spomína, že olej sa dá použiť troma spôsobmi: na pomazanie, na pitie²⁹ a na dotknutie sa (Sacramentarium Gelasianum vetus spomína: „...sint omni unguenti, gustanti, tangenti tutamentum corporis, animae et spiritus.“).³⁰

Na istom milánskom rukopise z 11. storočia sa nachádza rímska modlitba požehnania oleja, zaraďujúca sa do troch milánskych modlitieb požehnania oleja chorých, s názvom Deus humani generis creator.³¹ Z 13. storočia už existuje v milánskom prostredí ordo pre slávenie sviatosti začínajúce slovami „Domine, sancte, gloriose, aeterne, omnipotens Deus“ a vychádzajúce textovo zo staršej modlitby Emitte, resp. z ešte staršieho neznámeho spoločného prameňa. Podľa slov tejto modlitby olej neslúžil len na pomazanie, ale aj na pitie pre chorých. Tretia modlitba tohto okruhu nachádzajúca sa v Pontificale Romano-Germanicum³² pod názvom Ambroziánske požehnanie oleja na pomazanie chorých a posadnutých³³ a začínajúca slovami „Domine, qui studio salutis humanae“ uzatvára okruh tzv. milánskych modlitieb požehnania oleja.

Existujú tri starošpanielske modlitby požehnania oleja: Prvá In tuo nomine je galsko-starošpanielska³⁴ a zaujímavosťou je, že uvádza priamo v texte niektoré choroby a činnosti, ktoré môžu škodiť zdraviu človeka: horúčku, ochrnutosť, slepotu, nemých, duševné choroby! bolesti hlavy, údov, hrude, uhryznutie zvieratami, čarodejníctvo. Modlitba úplne cituje text z Listu sv. Jakuba, v modlitbe však chýba zmienka o odpustení hriechov. Druhá modlitba Domine Jesu Christe nachádzajúca sa v Liber ordinum³⁵ začína citátom z Jak 5, 14 a je zameraná na Krista. O pití požehnaného oleja sa v nej vôbec nehovorí, modlitba však vyratúva účinky pomazania na telesnú schránku človeka. Takisto o odpustení hriechov nie sú v nej zmienky, tie sú iba v exorcizme, ktorý túto modlitbu hypoteticky predchádzal.³⁶ Tretia starošpanielska modlitba Omnipotens Deus³⁷ je neskoršieho dáta a už spomína aj odpustenie hriechov ako účinok pomazania chorých.

Zo 7. storočia sa nám zachovali tri texty starogalských modlitieb, ktoré sa nachádzajú v Misáli z Bobbia,³⁸ na požehnanie oleja chorých. Dva texty (Rex gloriae maiestatis tuae; Domine sancte) sú vlastné modlitby požehnania oleja, tretia je exorcizmus so záverečnou modlitbou požehnania. Benedikcionál z Cantebury z druhej štvrtiny 11. storočia má zachovanú modlitbu požehnania oleja (pôvodom z 8. storočia) pod názvom Deus qui pro infirmorum³⁹ spomínajúc pomazaním očistu tela i duše.⁴⁰

Východní cirkevní spisovatelia prvých storočí zriedkavo spomínajú vo svojich dielach problematiku pomazania chorých olejom. Dosvedčujú však, že toto pomazanie pre chorých už vtedy určite existovalo. Zmienky o tom môžeme vidieť v dielach Gregora Naziánskeho,⁴¹ Jána Zlatoústeho,⁴² Paládia,⁴³ Eustratia,⁴⁴ Pseudo-Jána z Damasku,⁴⁵ ale aj v Historia monachorum in Aegypto⁴⁶ a v Testamentum Salomonis.⁴⁷

Významným svedectvom pre sviatosť pomazania chorých je list pápeža Inocenta I. (402-417) poslaný 19. marca 416 biskupovi Decentiovi z Gubbia v Umbrii. V úvode pápežovho listu je odkaz na list diakona Celestína a za ním je citát z Jak 5,14n. Dôležitým je, že pápež v tomto liste nazýva pomazanie chorých sviatosťou (sacramentum).⁴⁸ Inocent I. sa tu zaoberal dvoma otázkami pomazania: Prvá vychádzala z Jakubovho listu: Je niekto z Vás chorý? Odpoveď pápeža vyznieva v zmysle pomazania tých, ktorí môžu byť pomazaní, t. j. pokrstených.⁴⁹ O stupni choroby nie je tu zmienka. Po druhé pápež hovoriac o požehnaní oleja, biskupovi z Gubbia zverejňuje rímsku prax pomazania a zároveň prax požehnania oleja biskupom. Inocent I. pokladá sviatosť pomazania skôr za sviatosť chorých, ako za sviatosť umierajúcich.⁵⁰

V 6. storočí hovoria o pomazaní chorých Cézarius z Arlesu vo svojich štyroch kázňach⁵¹ a Kassiodorus v Complexiones in epistolis apostolorum - Epistola S. Iacobi ad dispersos.⁵²

V 7. storočí nám o ňom svedčí Eligius z Noyonu,⁵³ ktorý nadväzujúc na Kassidora sa stavia proti magickým praktikám čarodejníkov a pochybných liečiteľov, ktorí zarábajú na nešťastí chorých a zároveň chorým odporúča, aby dôverovali v Božiu všemohúcnosť pôsobiacu v sviatosti pomazania. Eligius tu spomína Cirkvou požehnaný olej.

Béda Ctihodný (8. storočie) napísal najstarší doposiaľ známy Komentár k Jakubovmu listu⁵⁴ a hovorí o viacerých vysluhovateľoch pomazania chorých. Vyslovene spomína pomazanie olejom, ktoré vykonávajú kňazi.⁵⁵ Pomazanie vystihuje ako sviatosť uzdravenia, nie ako prípravu na smrť.⁵⁶

Od času karolínskej reformy badáme jasnejšie chápanie pomazania chorých ako sviatosti v línii prípravy na večnosť. Je to obdobie, keď vznikajú prvé záväzné formuláre pre prax vysluhovania tejto sviatosti. V Capitulare Karola Veľkého z roku 769 sa odporúča, aby zomierajúci neumierali bez pomazania olejom.⁵⁷ Biskup Theodulf z Orleansu doplňuje, že kňazov treba nabádať k vysluhovaniu tejto sviatosti.⁵⁸ Synoda v Chalon-sur-Salône v r. 813 hovorí, že chorí musia byť pomazaní od kňaza olejom, ktorý požehnal biskup a sviatosťou pomazania sa v praxi nemá pohŕdať.⁵⁹ Pomazanie chorých spomínajú aj synody v Aachene (r. 836), v Mainz (847), v Pavii (850) a i.

Z posledného desaťročia 8. storočia máme liturgické texty modlitieb, ktoré sa už nachádzajú v samotných liturgických knihách. Liber sacramentorum Gellonensis⁶⁰ má zachované orácie pre chorých,⁶¹ z toho je jedna v dome chorých,⁶² a modlitby zomierajúcich.⁶³

1. Pontificale Romano-Germanicum (okolo r. 950) obsahuje dva obrady liturgie chorých; v prvom z nich (Ordo ad visitandum et unguendum infirmorum)⁶⁴ sa nespomína samotný úkon mazania, v druhom (Ordo ad unguendum infirmorum),⁶⁵ je obšírnejšie a obsahuje samotný úkon pomazania na častiach tela. Obrad predpokladal u chorého sviatostnú spoveď ešte pred sviatosťou pomazania a samotná sviatosť bola vysluhovaná viacerými kňazmi.

Toto ordo pre sviatosť pomazania bolo pomerne náročné jednak pre počet modlitieb pri chorom, ale aj z hľadiska samotného úkonu pomazania chorého. Kňaz najprv poprosil pacienta, aby si ľahol do tvaru kríža a chorý bol pomazaný na piatich zmysloch tela, na hrdle, hrudi, medzi ramenami a na mieste, ktoré ho najviac bolí.⁶⁶ Počet pomazaných miest na tele chorého v stredoveku mohol dosiahnuť až číslo dvadsať. Hlavný akcent slávenia však bol na prosbe o uzdravení chorého.⁶⁷

Pontificale Romanum z 12. storočia prevzalo s malými odchýlkami rítus pomazania z Pontificale Romano-Germanicum ako zmiešanie obidvoch formulárov a tento obrad pretrvával v mnohých biskupstvách až do 17. storočia.⁶⁸

V kláštore Rheinau v biskupstve Konstanz bol používaný osobitný a pomerne jednoduchší rituál na pomazanie z 12. storočia, ktorý počítal len s jedným kňazom vysluhovateľom, oblečeným v albe a štóle, pri chorom mal byť počas pomazania pripravený kríž so svietnikmi a s požehnanou vodou. Obrad obsahoval úvodnú oráciu pri chorom, citát z Jak 5,14n, sedem kajúcich žalmov, počas ktorých kňaz pomazal päť zmyslov, nohy a bedrá chorého s prosbou o uzdravenie a o odpustenie hriechov i niekoľko záverečných orácií, ktorých počet kolíše podľa počtu zachovaných odpisov rituála. Niektoré orácie boli prevzaté do Sacramentarium Gregorianum-Hadrianum. Obrad nepočítal s vkladaním rúk.⁶⁹

Vo Východnej cirkvi je častejšie reč o pomazaní udeľovanom umierajúcim, ktoré bolo predobrazené pomazaním Krista pred smrťou. Na Východe sa udeľovalo pomazanie aj veriacim, u ktorých sa prejavovala duchovná alebo aj mentálna slabosť. Neskôr sa pomazanie chorých na Východe stalo zároveň pomazaním kajúcnikov.⁷⁰

Pomazanie chorého po sviatostnom zmierení a pred prijatím Eucharistie nám priamo potvrdzuje Pontifikál Rímskej kúrie z 13. storočia,⁷¹ ktorého modlitby sú úzko spojené so scholastickou teológiou. V tomto pontifikáli stačilo pomazať na rukách so sprievodnou formulou, iné pomazania údov sa mohli vynechať. Vkladanie rúk je dosvedčené v niektorých rukopisoch diela. Priebeh obradu podľa tohto pontifikála sa pričinením františkánskej rehole rozšíril do Európy a bol prevzatý aj do liturgických textov pontifikála kardinála G. A. Santora (1602) a do Rituale Romanum pápeža Pavla V. (1614).

Tridentský koncil (1545-1563) priniesol syntézu teológie vzhľadom k sviatosti pomazania chorých (Doctrina de sacramento extremae unctionis - predložené koncilovým otcom)⁷² a výsledkom práce koncilu boli štyri kánony (kapitoly) s úvodom, ktoré sa zaoberajú základnou formuláciou učenia o sviatosti pomazania chorých.⁷³ (14. zasadanie koncilu - 25. november 1551). V úvode sa označuje „posledné pomazanie“ ako úplné zavŕšenie pokánia v živote chorého a toto pomazanie musí predchádzať sviatostná spoveď. Prvá kapitola pojednáva o ustanovení pomazania Ježišom Kristom, čo promulgoval veriacim apoštol Jakub vo svojom liste.⁷⁴ Druhá kapitola hovorí o náplni sviatostného pomazania, jeho obsahu i účinkov, tretia o vysluhovateľoch a nazýva pomazanie pojmom sacramentum exeuntium. V štvrtej kapitole sa pojednáva o praxi vysluhovania sviatosti pomazania chorých. Tridentský koncil zdôrazňuje, že podľa apoštolského podania v Cirkvi slová Listu sv. Jakuba udávajú matériu, formu, vysluhovateľa, prijímateľa a účinok tejto sviatosti.

Rímsky potridentský katechizmus z roku 1566, Catechismus Romanus ad parochos, sleduje sviatosťou pomazania líniu prípravy na večnosť - praeparatio ad gloriam. Ako nutný predpoklad pre vyslúženie sviatosti je podľa katechizmu choroba ohrozujúca život človeka, pričom nestačí samotné nebezpečenstvo života (napr. nebezpečná cesta či poprava).

Sviatosť pomazania v praxi spomína aj Instructio pastoralis (1768) biskupa Raymunda Antonia zo Strassolda.

Rituale Romanum⁷⁵ pápeža Pavla V. z roku 1614 hovorí o pomazaní v textoch Ordo ministrandi Sacramentum extremae unctionis, ktoré sa neskoršie stalo modelom pre vysluhovanie sviatosti pomazania chorých vo východných cirkvách. Formula pomazania v Rituale Romanum bola nasledovná:⁷⁶

Formula pomazania: Per istam sanctam Unctionem et suam piissimam misericordiam indulgeat tibi Dominus quidquid per visum (auditum...) deliquisti. Amen.

Z rituálov do Druhého vatikánskeho koncilu spomínajúcich obrad pomazania chorých sa zachovali: Rituál z Imoly⁷⁷ (1595), Rituál z Konstanz⁷⁸ (1686), Rituál zo Štrasburgu⁷⁹ (1742), Rituály z Regensburgu (1703, 1831), Mníchova a Freisingu (1840, 1930) a Augsburgu⁸⁰ (1870).

Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) vyslovil požiadavku, aby vysluhovanie tejto sviatosti dostalo nový poriadok, zvlášť aby sa prispôsobil počet pomazaní tela pacienta a aby sa upravili príslušné modlitby.⁸¹ Nový rituál sviatosti bol zverejnený kongregáciou 7. decembra 1972 pod titulom Ordo unctionis infirmorum eorumque pastoralis curae, ktoré obsahuje v úvode schvaľovaciu apoštolskú konštitúciu Pavla VI. z 30. novembra 1972 Sacram unctionem infirmorum. Nové chápanie zmyslu pomazania chorých sa dotýka predovšetkým príjemcov. Koncil stanovil, že táto sviatosť nemá byť prijímaná a udeľovaná len v najkrajnejšom ohrození života, ale i vtedy, keď veriaci už je v smrteľnom nebezpečenstve pre chorobu alebo starobu.⁸² Pri posudzovaní ochorenia sa má postupovať bez zbytočnej úzkostlivosti, pričom sa možno poradiť s lekárom. Sviatosť sa však nesmie vysluhovať ľahkovážne. Opakovanie sviatosti pomazania je možné, keď sa chorému priťaží alebo dostane inú chorobu. Sviatosť možno prijať i pred chirurgickým zákrokom, ak je príčinou operácie nebezpečné ochorenie.

Nový rituál vyslovene odsudzuje zlozvyk odkladania vysluhovania tejto sviatosti na čo najneskoršiu dobu. Ako všetky liturgické úkony, aj vysluhovanie pomazania chorým má mať ráz spoločného slávenia.⁸³

4. Pomazanie chorých vo Východných cirkvách

Nie vo všetkých cirkvách Východu zaujíma sviatosť pomazania chorých rovnaké miesto.

Chaldejská uniatská cirkev prevzala Rímsky rituál sviatosti pomazania chorých, pričom existuje aj ich vlastný pontifikál s prastarou chaldejskou modlitbou na požehnanie oleja.

Smýrsko-malabarská cirkev v Indii, žijúca do 16. storočia pod latinskými hierarchami s používaním Rímskeho pontifikála, prevzala od 3. júla 1962 chaldejský pontifikál.⁸⁴

Je pravdepodobné, že vo Východosýrskej cirkvi sa sakrament pomazania chorých vysluhoval len do cca 6. storočia, potom jeho prax zanikla. Napríklad v nestoriánskom ríte v súčasnosti neexistuje jeho vysluhovanie ako sviatosti.⁸⁵

Pomazanie chorých v byzantskom obrade zaujíma svoje miesto slávenia jednotlivo, ale aj v spoločenstve veriacich. Historicky je pôsobivá liturgia pomazania chorého siedmimi kňazmi, pričom každý zo siedmich kňazov, predtým ako pomazal chorého, bol účastný krátkej liturgie slova (čítania: Jak 5, 10-16; Lk 10, 25-37; Lk 19, 1-10; Rim 15, 1-7; 1Kor 12,27-13,8a; Mt 10,1.5-8; 2Kor 6,16-7,1; Mt8,14-23; 2Kor1,8-11 a i. - po každom pomazaní dve čítania, krátke litánie a modlitba). Po siedmom čítaní bol položený chorému na hlavu evanjeliár a nasledovali záverečné tropáre.86

Pomazanie v koptskom ríte tiež vysluhovalo sedem kňazov, ak nebol možný tento počet, stačili dvaja, resp. jeden vysluhovateľ, čo postačuje aj dnes k vysluhovaniu. Hovorí sa tu o obrade lampy, pretože k samotnému obradu pomazania bolo treba pripraviť svietnik so siedmimi svetlami alebo väčšiu lampu so siedmimi knôtmi, príp. postačoval tanier s olejom a knôtmi. Každý kňaz, keď začínal jemu prislúchajúcu modlitbu, zapálil jednu lampu alebo knôt. Na začiatku slávenia zapáli prvý z kňazov prvé svetlo a povie dlhšiu úvodnú modlitbu prerušovanú zvolaniami Kyrie eleison. Nasleduje modlitba s litániami a požehnanie oleja, ktorej text modlitby je totožný s byzantským obradom. Potom nasleduje sedemkrát modlitba a čítanie z Apoštolských listov (diakon) a evanjelium (kňaz - Jn 5,1-17; Lk 19,1-10; Mt 10,1-8; Lk 10,1-9; Jn 14,1-19; Lk 7,36-50; Mt 6,14-18) po ktorom je modlitba za uzdravenie. Po každej sa zapáli ďalšie svetlo. Po siedmej dvojici čítaní sú tri modlitby a vlastné pomazanie chorého cez tretiu modlitbu. Po ňom nasleduje prosba k svätým Kozmovi a Damiánovi a záverečné modlitby. V rubrikách koptskej cirkvi neexistujú presné nariadenia, na ktorých miestach má byť chorý pomazaný. Zvykom je pomazať čelo, hruď, ľavé a pravé zápästie. Podobne je to v niektorých ortodoxných cirkvách.⁸⁷

Rituály západosýrskych a alexandrijských rítov sú viac-menej závislé na byzantskom obrade vysluhovania pomazania chorých. Odporúčalo sa, aby pomazanie chorého vysluhoval väčší počet kňazov (sedem kňazov v arménskom a koptskom obrade, štyria v sýrskom), pričom tento počet nebol striktne prikázaný. Olej na pomazanie sa požehnával počas samotného obradu pomazania. Niekedy sa v sýrskych rítoch nerozlišoval olej katechumenov a olej na pomazanie chorých.

Tento pohľad liturgicko-historických východísk a praxe vysluhovania sviatosti pomazania chorých nás má voviesť do plnšieho pohľadu na históriu tejto sviatosti a na samotné jej vysluhovanie vzhľadom k dejinným špecifikám pohľadu na Západe i na Východe.

Použitá literatúra

• ADAM, A.: Liturgika, Křestanská bohoslužba a její vývoj, Vyšehrad, Praha 2001
• AKIMJAK, A.: Liturgia sviatostí a svätenín, Spišská Kapitula 1997
• GRILLMEIER, A.: Das Sakrament der Auferstehung, in Geist und Leben č. 34, 1961, 326-336
• KACZYNSKI, R.: Feier der Krankensalbung, in Gottesdienst der Kirche, Teil 7,2 Sakramentliche Feiern I/2, Verlag Friedrich Pustet, Regensburg 1992
• Katechizmus Katolíckej cirkvi, (KKC) Libreria Editrice Vaticana, Cittá del Vaticano 1997, slovenský preklad SSV Trnava 1998
• KERN, J.: Ein missverstandenes Zeugnis das heiligen Johannes Chrysostomus fűr das Sakrament der letzten Őlung, in Zeitschrift fűr katholische Theologie, č. 29, 1905, 382-389
• KRUPA, J.: Sviatosti uzdravenia a služby spoločenstvu, vyd. Oto Németh, Bratislava 2001
• SCHELL, H.: Katholische Dogmatik III/2, Paderborn 1893
• WALTER, E.: Die Herrlichkeit des christlichen Sterbens, Freiburg 1937
• WOOLLEY, R., M.: The Canterbury Benedictonal, London 1917