O duchovnej kráse s Ladislavom Záborskym

Autor: Ladislav Záborský, Róbert Sarka - Číslo: 2002/1 (Kultura)

Knihu Ladislav Záborský, Dialógy s večnosťou vydala Turčianska galéria v Martine, 2000. Obsahuje reprodukce autorových obrazů, reflexe a korespondenci s významnými osobnostmi, mj. s prof. Ladislavem Hanusem.

Majster, čo vás privádza do Ríma?

Som tu, lebo som spravil krížovú cestu pre kaplnku Pápežského colleggia sv. Cyrila a Metoda. Doteraz som vytvoril rôznymi technikami 27 krížových ciest. Prvá bola v Olomouci v rokoch 1946 - 47. Tam som urobil aj mozaiku Božského Srdca Ježišovho v nemocničnej kaplnke rádových sestier. Počas komunizmu som tiež vyriešil aj vitráže do 25 kostolov.

Začal by som takto: ktorá myšlienka je pre Vás nosnou?

Často sa pýtam ľudí, čo treba robiť, aby sa dostali do neba. Väčšina žiaľ nevie, že treba „milovať Boha z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a zo všetkých síl a blížneho ako seba samého“. Teda zjednotiť sa s ním. To je ideál, ktorý sa snažím uskutočňovať a často ho na svojich obrazoch vyjadrujem ako úzku cestu a tesnú bránu do neba.

Majster, sú vaším inšpiračným zdrojom aj teologické traktáty?

Iste, ale nepáčia sa mi racionalistickí teológovia, ktorí chcú všetko interpretovať a vysvetliť rozumom. Myslím, že sa tak stráca biblická esencia - láska a všemohúcnosť Boha. Páčia sa mi mystici Ján z Kríža, obe Terézie, a aj to, čo Ježíš zjavuje cez Valtortu, (...) oslovuje ma Guardini a mnohí ďalší teológovia. Miesto televízie (ktorú nemám), čítam aj v noci tieto knihy. Sú pre mňa zdrojom inšpirácie, duchovnou posilou a vzbudzujú vo mne optimizmus, večný optimizmus. Bolo by totiž hrozné, ak by náš život končil smrťou. Snažím sa kresťanský optimizmus vyjadriť aj v obrazoch. Vo vatikánskych múzeách som videl veľa modernej kresťanskej tvorby, ale neobjavil som v nej vrúcnu lásku. Bolo to výtvarne zaujímavo spravené, ale esencia mi v tom chýbala. Fra Angelico, El Greco, Rembrandt (...) oni to vedeli prežiť. Myslím, že namaľovať Krista môže len ten, kto je do neho zamilovaný. Musí mať veľkú lásku, z celého srdca ho milovať, potom môže dobre namaľovať Krista a všetko, čo s ním súvisí.

Presne týmto istým smerom sa vybrali ikonopisci. Duchovná maľba je pre nich štýlom života. Svedectvom skúsenosti s Bohom.

Kresťanský umelec musí mať radosť z duchovných vecí, z Boha. Dnešnému človeku chýba radosť z Boha, lebo má toľko všelijakých iných radostí. Chodí síce do kostola, odsedí si to tam, ale Boh mu nie je všetkým. Učím sa tomu. Každé ráno sa modlím: „Boh môj a moje všetko. Buď mi všetkým vo všetkom.“ „Moje všetko“ - to by mohlo vyústiť do pustovníckej mystiky, ale vidieť ho ako „všetko vo všetkých“, to má rozmer komunity, vidieť ho v blížnom. Treba sa vedieť tešiť z Boha. Nejde to však bez oslobodenia sa od iných radostí. Aj toto som pochopil vo väzení. Bol som v samotke akoby v jaskyni a Boh ma veľmi povzbudzoval, dvíhal. Väzenie pokladám za najduchovnejšiu časť môjho života.

Silvo Krčméry (To nás zachránilo) zasa hovorí „o beztiažových stavoch“ v meditácii, kde zotrvával niekoľko hodín. Je zaujímavé, že tento fenomén väzenskej „mystiky“, na ktorý upozorňujete, ešte nikto nepopísal. Alebo aspoň mi to nie je známe.

Väzenie bolo pre mňa duchovnou školou. Boh ma naň pripravoval. Rok pred uväznením som napr. dostal žltačku, takže som nemohol maľovať, ale mal som čas meditovať. Ale ako som povedal, až väzenie pokladám za najduchovnejšiu časť môjho života. Mal som tam chvíle akoby v nebi.

Hovorili ste, že človek sa musí zbaviť iných radostí, aby poznal radosť z Boha. Je zaujímavé, že všetky „mystické“ techniky, ktoré chcú dosiahnuť Posledný základ bytia alebo Boha, usilujú sa presne o to isté. František Drtikol bol významný pražský fotograf a maliar, ktorý sa zaoberal budhistickou meditáciou. Na jeho diele je vidieť, ako sa postupne odpútava od zmyselnosti. Posledné obrazy sú svedectvami o jeho skúsenosti so svetlom a všejednotou. Svojim nasledovníkom, ktorí ho pokladali za mystika, radil, aby sa na ceste za Bohom človek odpútal od emócií, obrazov svojho ja, aby mu neostalo nakoniec nič.

V tomto prípade ide o orientálnu skúsenosť. Naša je iná. My sa nechceme zbaviť vlastného ja. My nechceme zaniknúť v nirváne, ale spojiť sa s osobným Bohom - Láskou. Čítal som, že máme toľko myšlienok ako vlasov na hlave, ale keď chceme, aby v duši mohol pôsobiť Boh - Duch Svätý, musíme všetky zbytočné myšlienky dať preč. Toto nie je nirvána, ale očistenie, zdokonalenie našej osobnosti.

Máte odvahu dokonca zobraziť Trojicu, Nebeský Jeruzalem, a to všetko priam archetypálne. Odkiaľ táto inšpirácia?

Musím povedať, že ja múzy neuznávam. Je to Duch Svätý, ktorý dáva inšpiráciu. Nachádzam ju v prírode, v ľuďoch. Najčastejši v lektúre, zvlášť Nového zákona. Niečo aj zo Starého zákona. Inšpirujú ma však aj mystici, napríklad to, čo nám Kristus sám o sebe zjavil cez Máriu Valtortu.

Mali ste nejakého učiteľa, vzor?

Študoval som u otca našej modernej slovenskej maľby Martina Benku. Stále som však hľadal svoj rukopis. V niečom ma inšpiroval aj Marc Chagall, ale on sa pohybuje viac v Starom zákone, preto som sa nakoniec rozhodol ísť vlastnou cestou.

Vašu maľbu nazval profesor Hanus sakrálnou. Aká je Vaša autoidentifikácia?

Na jubilejnej výstave v roku 1991 som povedal, že všetko zlo pochádza z toho, že naša civilizácia používa len jednu polovicu mozgu - technickú, ale druhú, duchovno-mystickú, kde je aj svedomie, úplne zanedbáva. Preto dnešná civilizácia stále viac smeruje do negatívna. Verím, že príde zlom a myslím, že v ňom bude hrať pozitívnu úlohu aj taký národ, ako je slovenský. Hovoril som vtedy, že my, malý národ v strede Európy môžeme dať Európe srdce. Ja svoje umenie vediem týmto smerom. U nás je to teraz tak trochu divné. Zlo je veľmi viditeľné, ale je tu aj nenápadné dobro mnohých duchovných ľudí, ktorých poznám. Verím, že toto dobro príde v pravú dobu ku slovu. Maľujem pre duchovnú elitu. Nemyslím tým intelektuálov, môžu to byť jednoduchí ľudia. Ešte viac však maľujem pre budúcu civilizáciu lásky. Verím, že po súčasnom období konzumu príde duchovná doba. Éra Ducha Svätého!

Rozhovor vedl Róbert Sarka