Duchovná matka Mária Pecíková

Autor: Eva Trizuljaková - Číslo: 2000/2 (Osobnosti)

Z rukopisu (poněkud zkráceného) od akademické malířky Evy Trizuljakové z Bratislavy.

Mária Pecíková (1914-1990) se narodila ako najstaršia z jedenástich detí v rodine robotníka na píle v Trenčianských Biskupiciach. V obci nebol kostol a tak sa u Pecíkov stretávali ženy na modlenie, predčitovala i kolportovala sa náboženská tlač. Mária bola mimoriadne vnímavá v oblasti náboženskej a preto ju katechéta hneď v prvom roku výučby predčasne pripustil k prvému svätému prijímaniu. Dátum tejto udalosti nikdy nezabudla. Ako veľmi bystrá žiačka sa dostala na gymnázium do Trenčína. Tam si všimol český profesor jej matematický talent a po maturite ju odporučil na ďalšie štúdium a vybavil jej i štipendium.

Dostala sa na prírovedeckú fakultu Karlovej univerzity v Prahe, odbor matematiky a fyziky (1936-41). V prostredí veľkomesta veľmi rýchlo zapadla medzi katolíckych intelektuálov a stala sa tiež horlivou posluchačkou institutu Studium catholicum. K jej duchovným otcom patria významné osobnosti českého katolicizmu, jezuita Adolf Kajpr a františkán Jan Evangelista Urban. Po úspoešne skončenom štúdiu odmietla ponuku Karlovej univerzity i cestu vedeckej kariéry. Vďaka priaznivej duchovnej atmosfére a soznámeniu sa s hnutím laického apoštolátu si zvolila dráhu stredoškolskej profesorky. Popritom sa intenzívne venovala náboženskému prehlbovaniu dievčenskej mládeže, najmä stredoškoláčiek a vysokoškoláčiek. Svoj život zasvätila Bohu a v tom čase nekonvenčným spôsobom, mimo kláštor, si urobila sľub čistoty. Jej ciele sa stotožňovali s ideou, že tak ako musí poznať teológiu kňaz, má si aj laik - nakoľko to vyžaduje jeho vzťah k Bohu, celkové vzdelanie, misto v spoločnosti a súčasná doba - doplňovať odborné vedomosti z pohľadu svojej viery. Kresťan, špičkový odborník v svojej profesii, sa nemôže uspokojiť s náboženskou úrovňou žiačika základnej školy.

K tomuto programu sa viazal i jej sústredený záujem o ženskú otázku. To bolo nové a zaujímavé. Vďaka veľkému osobnému zanieteniu i vynikajúcim odborným vstupom mala začínajúca profesorka matematiky a fyziky Mária Pecíková na dievčenskom gymnáziu hneď od začiatku mimoriadny úspech. Podarilo sa jej osloviť a nadechnúť svojím ideálom veľký okruh katolíckych študentiek. Keď sa po „víťaznom februári“ (1948) pre nastupujúci režim stali všetky náboženské aktivity nežiadúce, nastal i pre ňu čas prenasledovania a šikanovania, ktorý bol naviac poznačený prepuknutím vážnej choroby. V dobe politického ohrozenia (1949-50) a generálného útoku na Cirkev vstúpila prof. Pecíková i s malou skupinou svojich žiačok do III. rádu sv. Františka, vykonala predpísané sľuby a potvrdila i predošlé zasvätenie.

V rámci previerok v odbore školstva musela z dievčenského gymnázia odísť medzi prvými. Ešte krátko pôsobila na stavebnej priemyslovke medzi chlapčenskou mládežou. Ušlo sa jej i miesto pri doškolovaní robotníckych kádrov. Asi dva roky viedla ako asistentka odborné semináre matematiky na vysokej škole technickej. Pedagogickú dráhu musela r. 1958 nadobro opustiť. V zápätí bola odsúdená pre „nedovolenú náboženskú činnosť“ na tri a pol roka nepodmieneného väzenia. Hlavným bodom obžaloby boli jej aktivity v III. ráde sv. Františka. Po 16 mesiacoch, kedy sa zhoršila jej tuberkulóza, bola prepustená r. 1960 na amnestiu. Komunistický režim jej odmietol sociálne dávky a ona niekoľko rokov striedavo absolvovala liečenie a ako nekvalifikovaná robotníčka pracovala vo fabrike. K povolaniu profesorky sa už nikdy nesmela vrátiť. Rehabilitácie sa nedočkala. Začiatkom šesťdesiatych rokov, keď už bola na prahu päťdesiatky, jej darovali pátri redemptoristi malilinkú garzónku v Bratislave. Bol to v jej živote prvý - i posledný - samostatný byt. V rokoch „pražskej jari“ sa jej podarilo zamestnať sa na úrade zdravotnej štatistiky, kde robila na vysokoškolskom poste až po odchod do penzie (asi r. 1975). Vtedy sa začala u nej prejavovať posledná a zdľhavá Parkisonova choroba. Žila v naprostej františkánskej chudobe; ako 76ročná zomrela v domove dôchodcov v Bratislave. (Bližšie údaje o živote a pôsobení Márie Pecíkovej sú v mojej knihe Môj život je moje krédo; Dobrá kniha Trnava, 1997).

Položiť ruku na pluh a neobzerať sa dozadu

Profesorka Mária Pecíková bola mojou birmovnou, mojou duchovnou matkou. S rodičmi je to vždy rovnaké: začíname im rozumieť, až keď sami dospejeme do ich veku. Až potom sa nám darí vstupovať aj do ich tajných komnát - do sveta, ktorý sme kedysi dôverne poznali, hľadeli nevidomými očami a sotva z neho čosi rozumeli. Chvíľa, kedy sa nám ukážu ich jasné kontúry, príde temer vždy neskoro. Spomienky sa prežiaria a pokiaľ nám Boh dopraje milosť, začnú sa nám otvárať oči. Potom sa nám odhalí aj ich skutočná podoba a porozumenie ich posolstvu.

Svoju vieru chápala Mária ako život v prítomnosti Božej a povolanie k svätosti - povolanie patrice k tým, o ktorých si s falošnou skromnosťou temer všetci myslia, že ich osobne a vôbec nikoho v blízkom okolí sa netýka. V lepšom prípade sa vyskytujú pochybnosti a zvedavé otázky: je v tomto zmaterializovanom svete niekto, kto eště verí na svätosť? Ale napriek tomu už na začiatku svojej misie pridala k základným cnostiam duchovného života profesorka matematiky a intelektuálka Mária niečo, čo pragmatikovi našich čias znie cudzo a exkluzívne: a síce večný sľub čistoty. Keď sa soznamíme s jej životnými peripetiami, zistíme, že z pohľadu sekulárneho sveta taký čin nebol nijakou výhrou a priniesol jej veľa trápenia.

Vykročenie

Nejeden z kresťanov teraz dúfa, že sa odhalia skryté pomníky svätosti a ľudia, ktorí priniesli obete vojdú do slávy. Čakalo sa, že už - už sa vynoria zástupy - so svätožiarou občianskeho hrdinstva, s popularitou a výhodami disidentstva. Je tu rehabilitácia, ktorá po politickej zmene 1989 nadobudla zvláštnu cenu a zároveň veľkú frekvenciu.

Problém je v tom, že skutočná rehabilitácia sa nijak nepodobá naším naivným želaniam. Musí sa odohrať ako zmena myslenia. Ak nasledujeme Kristovo volanie, nemôžeme nápravu očakávať bez uvedomenia si zodpovednosti. Musíme položiť ruku na pluh a prestať sa obzerať dozadu. Zdá sa, že najťažšou úlohou blízkej budúcnosti pre kresťana bude cesta bez slávy a uznania. Každý, kto sa rozhodol nasledovať Krista, je prvolezecom na trase kríža. Rozhodol sa pre dielo, ktoré tu na zemi nekončí. Jeho úloha je neprebádaná, stále rovnako ťažká a nepohodlná. Nový Exodus, odpoveď na Božie volanie a pevné vykročenie: tak vyzerala cesta, akou sa pred päťdesiat rokmi vybrala Mária Pecíková.

Ako som prežívala s mojimi rovesníčkami Máriino apoštolské účinkovanie? Ako sa dá vnímať po veľkom odstupe; nielen so zreteľom na množstvo oslovených, kedysi dávno k viere prebudených dievčat, ale aj v širšom kontexte kresťanskej kultúry postkomunistických krajín? Čo sa odvtedy zmenilo? Ako vyzerá Kristovo učenie v dušiach veriacich dnes? Nekráča na ceste k Bohu veriaci človek nepochopený a temer vždy osamotený? Je stále také ťažké odhaliť ono „svedectvo služby Božej v človeku“, ako sa o to v Obrazoch dobra a zla usiluje Martin Buber? Možno v praxi terajších kresťanov objaviť a obhájiť spojenie myšlienok čistoty, viery, vernosti a vnímať v nich cenu, o akú išlo Márii Pecíkovej? Čo na to sekularizovaný svet, deklarujúci duchovné hodnoty ako neaktuálne, problematické a zastarané?

Podstatou odriekania a čistoty nie je iba materiálna askéza, alebo duchovná ekvilibristika, akési fitnes cvičenie, ktoré po pilnej práci a vytrvalej námahe prinesie zaslúžený úspech. To napokon dokážu ľudia urobiť i v mene vlastného sebavedomia a sami, bez Boha. O hrdinstve sa dá hovoriť až vtedy, keď človek vytrvá a dokáže i v nejneznesiteľnejších pomeroch zápasiť o vlastnú dôstojnosť, o svoju kresťanskú tvár.

Až do posledných rokov svojho života, hovorievala Mária Pecíková: Nechcem písať a rozprávať banality. K takému protestu sa zmohla i vtdy, keď jej myseľ potemnievala následkom dlhotrvajúcej choroby a jej prsty, poznačené deformujúcou artrózou už neovládali pero ani ceruzku.

Teológia Márie Pecíkovej, intelektuálky, ktorá sa rozhodla žiť svoj zasvätený život mimo kláštor, musela byť nevšedná. Cestu Kristovej apoštolky si zvolila dobrovoľne a svoje poslanie mala do hĺbky duše premyslené. Svedčí o tom jedna z jej obyčajných úvah (Zápisník I.; orig. rukopis M. P., nedat.):

Čistota, viera a vernosť sú účinné cnosti. Len zdanlivo sú statické. V skutočnosti sú zo všetkých cností nejaktívnejšie a nejmenej ohraničené.

Čistota je priamosť a elán, ktorý do nášho života vnáša láska k Bohu, ak ho len hľadáme vo všetkom a nado všetko.

Duchovne nečistá je tá bytosť, ktorá sa zdržuje v rozkoši, uzatvára sa do egoizmu a v sebe i okolo seba vytvára princíp, ktorý zpomaľuje a rozdeľuje zjednocovanie vesmíru s Bohom.

Čistý je ten, kto v súlade so svojím miestom vo svete sa usiluje pred svojím vlastným bezprostredným a okamžitým prospechom dať prednosť starosti o Krista, ktorý sa má dovŕšiť vo všetkých veciach.

Stále čistejším sa stáva ten, kto priťahovaný Bohom dáva onomu elánu vždy väčšiu kontinuitu a skutočnosť.

Takto pochopená čistota sa meria podľa stupňa priťahovania k Božskému stredu, do Jeho blízkosti. Má úžasnú moc, zhusťuje, zintenzívňuje Božské vo všetkom, čo je okolo nás. Čistota je schopná pritiahnuť Boha až k nám. Je tajomstvom Zvestovania, predchádza ho skôr, ako sa uskutočnilo. Čistota je už vo vtelení. Boh musel čistotu vyvolať. Potreboval matku, aby mu dala ľudské telo. Stvoril Pannu Máriu a dal na zemi vzniknúť takej čistote, z ktorej sa mohol ako dieťa narodiť. Čistota nachádza plnosť svojej hojnosti vo viere.

Ideál kresťanského intelektuála z pohľadu Márie Pecíkovej znamenal spojenie viery, teologického vzdelania a duchovnej, až asketickej prípravy s požadavkou dôslednej kresťanskej ortopraxis. A to nielen v zmysle hesla „vivere et sentire cum Ecclesia,“ čiže modlitbou a aktívnou účasťou na živote Cirkvi, na jej liturgii, ale aj výchovou svedomia, evanjeliovou poslušnosťou a plnením Božích prikázaní v súkromnom i vo verejnom živote.

Máriino spojenie pojmov viery a vernosti, chápenie čistoty i celá jej teológia bola správne načasovaná. Nielen vzhľadom na situáciu totality. I teraz majú jej úvahy len jeden možný výklad. Popri nich sa nedá ospravelniť oportunizmus a taktizovanie typu: - v súkromí si môžeš veriť čomu chceš, ale navonok sa tvár, že súhlasíš; - či „zachraňovať“ situáciu rozhodnutím: - keď funkciu nevezmem ja, bude ju vykonávať iný, nekresťan, (- ktosi horší odo mňa -); vyhovárať sa, že keď berú (- hrešia, kradnú -) tí ostatní, môžem to robiť i ja; prípadne sa oháňať teóriou menšieho zla.

Po sovietskej okupácii pragmatizmus tohto druhu verejne odmietla i liberálna, nonkonformá časť ilegálnej opozície práve v Čechách. Oni urobili eště niečo viac: v zápase o realizáciu slobody a pri dôslednom domáhaní sa občianskych a ľudských práv prakticky rehabilitovali ideu viery, vernosti a čistoty. Boli ochotní za to prinášať nemalé obete. Robili to, hoci im to nič nedávalo! Kresťanská inšpirácia je tu zrejmá. Preto sa a ij v tomto bode mohli ľudia stretnúť. Dizidenti sa v ňom našli s opozíciou kresťanskou. I keď ide o vec, na ktorej Mária nemala osobnú účasť, (vtedy už bola vážne chorá), táto skutočnosť dokazuje, aké boli a podnes sú jej myšlienky aktuálne a nosné.

Ukazuje sa, že úsilie, ku ktorému veľa ludí poháňa láska Kristova a práca pre nebeské kráľovstvo, a na druhej strane snaha tých, ktorí sa rozhodli udržiavať spravodlivosť a zákony, predsa len spolu pevne súvisia. Spoločným cieľom oboch je obhajovať nezadateľné práva a slobodu človeka. Niet dôstojnejšej úlohy pre stvorenie, hrdiace sa podobou, na ktorú sa Boh od večnosti pozerá.