Siľvestr Siropul, VOSPOMINANIJA O FERRARO-FLORENTIJSKOM SOBORE

Autor: Anna A. Hlaváčová - Číslo: 2012/3 (Recenze)

Siľvestr Siropul, VOSPOMINANIJA O FERRARO-FLORENTIJSKOM SOBORE. Universitetskaja kniga – SPb. Naučnoje izdanije, Sankt-Peterburg 2010, 345 str., ISBN 978-5-903525-49-2.

Spomienky Silvestra Syropoula boli dosiaľ prístupné len vo francúzskom preklade V. Laurenta (Rím 1971). Ruským prekladom diakona Alexandra Zanemonca získava nefrankofónny čitateľ prvú príležitosť zoznámiť sa s týmto byzantským prameňom.

Silvester Syropoulos bol jedným z účastníkov ekumenického koncilu vo Ferrare – preneseného neskôr do Florencie (1439) – ktorí podpísali dekrét zjednotenia gréckej a rímskej cirkvi, ale po návrate do Konštantinopolu svoj podpis stiahli. Napísanie Spomienok na Ferrarsko-Florentský koncil motivovala autorova snaha vysvetliť a obhájiť svoje rozporuplné konanie. Cieľom tohto diela nebolo podať záznam teologických debát (v tejto veci autor odkazuje na podrobné Acta latina a Acta graeca), ale zachytiť atmosféru udalosti z pohľadu jej byzantských aktérov.

Keďže Grékov a Latíncov v tom čase už nespájala všeobecná znalosť jazyka druhej strany, koncilová práca prebiehala paralelne v dvoch skupinách. Táto prípravná fáza na latínskej i byzantskej strane sa potom premietala do spoločných stretnutí.

Syropoulove Spomienky sú významným prameňom pre porozumenie dialógu vo vnútri byzantskej delegácie. Rozprávanie kladie dôraz na psychológiu postáv. Akcentuje motívy ako námaha cestovania, neistota, finančná tieseň, cnenie po vlasti a obavy o ňu.

Hoci má rozprávanie subjektívnu povahu a jeho autor neskrýva svoju snahu ospravedlniť sa, predsa má hodnotu svedectva priameho a vzdelaného účastníka udalosti, a tak aj nesporne väčšiu informatívnu hodnotu ako diela neskorších oponentov Florentskej únie.

V rusofónnom prostredí vytvára kontrast s dielami ako O páde a zvrhnutí Izidora Tmokrvného, v ktorom Simeon Suzdaľský vykresľuje metropolitu ruských zemí a Ruténie Izidora Solúnskeho ako démonicky zlého človeka. Syropoulos naopak vyzdvihuje Izidorove cnosti a schopnosti, uvádza príklady na to, že Izidor nevracia urážky, a ak treba ustúpiť lepšie miesto, sadne si hoci na zem. Ešte aj jeho horlivosť za úniu vykresľuje pomerne objektívne a sympatiu k nemu stráca až v momente, keď je Izidor „vyzdvihnutý do kardinálskej záhuby“ (s. 38).

Pre Syropoulov opis uniatsky orientovaných krajanov je modelové práve takéto videnie: vždy ide o náhly pád osobnosti, nemotivovaný jej predošlým životom. Opakovanie takejto psychologicky nepravdepodobnej schémy umožňuje otvorené čítanie Syropoulovej knihy: oprávnene sa môžeme spytovať, či sa vo svojom úsudku nemýli autor. Tým skôr, že na iných miestach prejavuje mimoriadny cit pre psychologickú kresbu charakterov a situácií.

Po koncile kolovali chýry, že únia sa dosiahla za peniaze a pocty. Syropoulos – už vo vlastnom záujme – podrobne vyvracia priamu väzbu medzi podpisom a vreckovým, ktoré Byzantínci dostávali počas pobytu v Taliansku. Mnohí z nich boli mnísi, a teda mimo domovských kláštorov naozaj úplne bez prostriedkov. O tejto nutnej forme podpory boli s Latíncami dohodnutí už pred koncilom. Syropoulos dokonca opisuje, aké nepríjemnosti im spôsobovala nepravidelnosť a omeškanie týchto platieb.

Ďalším argumentom neskorších odporcov únie bolo použitie násilia na koncile... Keďže moc tam predstavoval cisár, pozrime sa na osobnosť panovníka, ako ju zachytáva Syropoulos. Ján VIII. Paleológ, ktorý v únii vidí jedinú možnosť záchrany Byzancie pred Turkami, hovorí: „Neviem, či príde k zjednoteniu alebo nie, ale usilujem sa oň. Všetci by mali byť otvorení pre túto možnosť.“ (s. 205)

Keď sa Gréci po debate o vsuvke do Kréda bránia skúmať správnosť učenia, ktoré z takéhoto rozvinutia vyplýva, cisár ich vyzýva: „Ak nepovieme nič o učení, bude to znamenať, že tézu so vsuvkou prijímame ako správnu.“ (s. 198)

V situácii, keď Syropoulos hovorí, že pred Bohom sa každý bude zodpovedať len za svoju dušu, Ján v snahe zavŕšiť koncil a urýchliť návrat do Byzancie reaguje na pasivitu svojich krajanov pastoračným argumentom: „Klérus chýba svojim veriacim, a tak nesie morálnu zodpovednosť za zlo konané počas jeho neopodstatnenej neprítomnosti doma.“ (s. 270)

Ak vidíme kolísavosť postojov a komplikovanosť byzantských charakterov, pochopíme, prečo cisár žiada od každého písomné stanovisko – už vtedy sa obáva možnosti, že časť ľudí zmení názor. Na druhej strane odmieta návrh anatematizovať opozíciu a najväčšiemu odporcovi únie Markovi garantuje bezpečný návrat domov.

Na koncile sa Markovi málopočetní tajní stúpenci cítili prouniatskými krajanmi odvrhnutou a prehliadanou skupinkou, ale o násilí tu nemôže byť ani reči. Veď jediné, čo uniati po návrate do Byzancie od Marka žiadajú, je, aby sa neuchádzal o stolec patriarchu... Nový patriarcha Metrofan hovorí odporcom únie: „Nezriekam sa vás. Budem vás pozývať dva, tri a veľa ráz, a verím, že sa s nami spojíte.“

Po pripomienkach niektorého z hierarchov, vyslovených už po podpise dohovoru, cisár povie: „Načo sa robíte sudcami seba i iných? To vyplýva z vašej predpojatosti, zdá sa, že ste sa v nej rozhodli prebývať navždy, a preto vás zarmucuje dosiahnuté. Často som hovoril, že musíme pochybovať o našom i o rímskom učení, aby sme obe podrobili skúmaniu, kým koncil nevynesie rozhodnutie, ktoré potom bezpodmienečne prijmeme. Hoci som zvolal koncil a ako cisár by som sa mohol prikloniť na niektorú stranu, sám som sa vnútorne nastavil tak, aby som sa nepridŕžal učenia našej cirkvi ako dokonalého, no aby som nepohŕdal ani učením rímskej cirkvi, kým koncil oboje preveroval.“ (s. 276)

Cisárov postoj vyznieva veľmi otvorene, prekvapuje, že v koncilovom prostredí a dobe, kde bol veľký priestor pre znamenia a symbolické interpretácie prírodných úkazov, javí charakteristiky kritického vedeckého myslenia. Aj keď prívlastky „najtichší“ a „najkrotkejší“, akými sa k cisárovi obracajú jeho poddaní, môžu byť len formálnym vyjadrením želaných kvalít a cností, a postava cisára je vykreslená komplexnejšie, predsa jej konanie nesie znaky trpezlivosti, veľkorysosti, a vo vzťahu ku koncilu predovšetkým vedomia hraníc vlastných právomocí.

Je zvláštne, že Gregoriovi Scholariovi – vo Florencii ešte laickému filozofovi a stúpencovi únie, neskôr však antiunionistickému patriarchovi Konštantinopolu – venuje Syropoulos tak málo priestoru, no to, čo o ňom píše, zodpovedá skutočnosti.

Napokon, ani Marka, ktorého obdivuje, lebo nemenil postoje a bol hlavným odporcom únie, Syropoulos nezachytáva jednostranne. Prekvapuje opisom situácie, kedy sa Markos uráža preto, že Alexandriu má zastúpiť mladý cisársky kaplán Gregorios Mammas, a on, ktorý zastupuje Antiochiu, má preto menej popredné miesto. Gregorios sa následne zarmucuje nad tým, že Markos sa pre neho trápi bez príčiny. Ruský preklad v súvislosti s oboma používa termín „soblazn“ – pokušenie (s. 115–118).

Historická literatúra z 20. storočia často uvádza, že Markos spochybňoval autenticitu textov svätých, nehovorí však, na akom základe tak konal. Syropoulos osvetľuje jeho postoj negatívnou skúsenosťou s aktualizovaným odpisom kréda v záznamoch 7. ekumenického koncilu, ku ktorému sa na začiatku debát pristupovalo, akoby vsuvka filioque bola jeho pôvodnou súčasťou... Keby to bolo tak, nebolo by bývalo schizmy, a tak ani potreby Florentského koncilu. Hoci to – po výhradách Byzantíncov – uznali aj Latínci a spomenutý text stiahli, nešťastný precedens pre pochyby na byzantskej strane sa už stihol vytvoriť.

Markos Eugénikos z Efezu usiloval o vypustenie vsuvky z latinského kréda. Svoje presvedčenie odôvodňoval jasným argumentom: „Keby cirkev prostredníctvom Kréda nehlásala učenie so vsuvkou, postupne by vo všeobecnom vedomí uhaslo aj samo alebo s menším úsilím.“

Na začiatku koncilových debát sa Markos pýta, či má postupovať polemicky, či podľa ekonomie, a cisár ho povzbudí, aby sa nebál ani konfrontačného tónu. Zvolený prístup však Markos potom už nikdy neprekoná, ani keď ho v určitej fáze koncilu – po vyjasnení hlavných sporných otázok – patriarcha a cisár žiadajú o uplatnenie princípu ekonomie a z neho vyplývajúcu zhovievavosť („snischoždenije“). Markos berie celú polemiku na seba: „Ak mám podporu všetkých, púšťam sa do boja, v opačnom prípade tu budem len sedieť ako ostatní“ (s. 207). Aj tento postoj – prílišnú autonómiu a kladenie podmienok ostatným – Syropoulos na niektorých miestach označuje za „soblazn“. Markovo konanie sa mu tak javí predovšetkým v kontexte koncilu, ktorého princíp spočíva v kolektívnom rozhodovaní. V tejto súvislosti Syropoulos cituje Bessarionove slová o Markovi: „Zbytočne sa rozprávam s posadnutým človekom, veď blaznie.“ (s. 250) Pred úlohou nad sily Marka vystríhajú viacerí krajania, ba patriarcha poďakuje tomu, kto Marka ohraničí.

Zaujímavé je, že keď Markos žiada o bezpečný návrat, „nakoľko sa veci vyvíjajú iným smerom“, uvádza, že pôvodne chcel žiť ako mních, „primerane svojej miere“. Priznáva: „Vzal som na seba úlohu prevyšujúcu moje sily.“ (s. 275)

Markos v nádeji na víťazstvo svojej predstavy o tom, ako sa má únia uskutočniť, sľubuje: „Otvorene poviem svoj názor a mienku o daných veciach. Ak sa to bude páčiť ostatným, dobre. Ak nie, aj tak budem nasledovať svoju cirkev.“ (s. 214) Aj jeho stúpenci obhajujú svoje opatrné konanie len obavami o spásu duše a sľubujú, že nebudú prekážať dielu uniatov. Avšak následné udalosti ukazujú, že sa tak nestalo.

V súvislosti so situáciou, kedy sa pápež Eugen dozvedá, že Markos nepodpísal zjednotenie, súčasná literatúra o koncile cituje spravidla len prvú, efektnejšiu polovicu Eugenovho výroku: „Takže sme neurobili nič...“ Výrok však po povzdychu pokračuje slovami: „Zajtra budeme slúžiť liturgiu zjednotenia.“ (s. 285) Pápežovo sklamanie teda vzápätí strieda nádej a dva póly výroku vyjadrujú aj vedomie stavu vecí: únia nie je hotová aktom podpisu, a za jej presadenie bude treba bojovať.

Ale vidieť problém len v Byzantíncoch by bolo omylom. Chyby možno nájsť aj na latínskej strane, a Syropoulovu kritiku nemožno vždy pripísať na vrub jeho zaujatosti. Predovšetkým vleklý spor medzi stúpencami pápeža a bazilejským snemom oslaboval jednotu Západu a zmenšoval byzantské vyhliadky na vojenskú pomoc.

Vo Florencii sa uskutočnili debaty o vsuvke, o kvasenom a nekvasenom chlebe, o očistci, o právomoci pápeža, ale dôležité pastoračné otázky zostali na samý koniec, ba napokon sa ani neriešili: napríklad praktika rozvodu v Byzancii. Pritom práve takéto otázky sú podstatné pre praktický život kresťanského ľudu.

Pre otázky cirkevnej organizácie a na odstránenie dvojakej hierarchie v diaspore pápež ponúkal príliš pragmatické riešenia: zvoliť za konštantinopolského patriarchu latinského, ktorý bol starý a bohatý – grécka cirkev by v krátkom čase získala jeho prostriedky...

Gréci chceli po slávnosti zjednotenia slúžiť byzantskú liturgiu v prítomnosti Latíncov, aby sa vo všetkom zachovala rovnosť. Nevyhoveli im, ako píše Syropoulos, „súc v moci povýšenectva a chvastúnstva“ (s. 299).

Florentská únia padla predovšetkým preto, lebo padol Konštantinopol, a s ním posledná časť Byzantskej ríše. Syropoulos špecifikuje sedem príčin, prečo sa tak stalo. Ako poslednú príčinu (a jedinú spôsobenú latínskou stranou) uvádza skutočnosť, že legát Condulmaro, mladý pápežov synovec, chcel vojsť na byzantský dvor na koni, čo v Konštantinopoli vnímali ako uzurpovanie cisárskeho privilégia.

Už fakt, že všetkých sedem príčin pádu únie je inej než teologickej povahy, pričom mimoriadne silné sú ich psychologické motívy, robí zo Syropoulových Spomienok cenný prameň – a to nielen k poznaniu dejín. Dielo možno čítať aj ako výzvu povzniesť sa nad osobné zármutky a skupinové ambície, ktoré prekážajú kresťanskej jednote.