Na cestě do Božího království

Autor: Vlado Gregor - Číslo: 2012/2 (Téma)

Z knihy Svedectvo času (nakl. PostScriptum, Bratislava 2011). Titulek redakční.

Je to naozaj problém spájať kresťanstvo a politiku a vlastne už Kristus o tom hovorí ako o neriešiteľnom rébuse. Upozorňuje, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta a ono to naozaj tak je. Skutočný kresťan, laik či klerik, si musí všímať hlavne tých utláčaných, chudobných a neuznávaných a stále musí odháňať pokušenie, že najlepšie im pomôže, ak bude mať dobré kontakty s tými elitami z opačného tábora, bohatými, kariéristickými a schopnými – ozaj všetkého. Je to veľké pokušenie a dá sa mu podľahnúť aj z naivnosti a neznalosti skutočného a budúceho stavu vecí.

Na námestiach sa spievalo „Sľúbili sme si lásku“, ale rýchlo sme prišli na to, že pre niektorých ľudí znamenala táto zmena už dlho dopredu „Sľúbili sme si moc“, bez ohľadu na nemoc a biedu tej nakrátko rozbúrenej väčšiny, plnej ružových vidín.

Je vôbec zaujímavé, že kresťanstvo a jeho protagonisti a organizácie fungujú naozaj po kresťansky hlavne vtedy, ak sú utláčaní, prenasledovaní a zhadzovaní – občas až na dno. Musí to tak byť a nikdy sa to nezlepší? Je to pre mnohých ambicióznych a pritom nadšene veriacich hrozné konštatovanie, ale je to naozaj tak. Akékoľvek spájanie s akýmikoľvek elitami, alebo len „lepšími a slušnejšími“ totiž akúkoľvek vyhranenú a ohradenú kresťanskú skupinu len rozožerie zvnútra a v konečnom dôsledku dehonestuje.

Kristus síce realisticky hovorí, že chudobných vždy budeme mať medzi sebou, ale nemali by sme tento výrok používať na znižovanie našej zodpovednosti a zavinenia za takúto situáciu, ktorá sa rapídne zhoršuje aj v krajinách, ktoré sú nositeľmi kresťanskej tradície... Ak chceme kresťanstvo čo najúčinnejšie zlikvidovať, spájajme sa s tými efektívnejšími a úspešnejšími, ako sa to už toľkokrát stalo.

Ak teda aj v súčasnosti vzniká aj proti našej najsvätejšej Cirkvi hlboká averzia, musíme sa nad tým aj dosť hlboko zamyslieť. Kritizovali sme tvrdo komunistov, tak prečo teraz nie sme až tak veľmi pohoršení tými tisíckami sociálnych samovrážd a tou nielen slobodnou, ale často nútenou duchovnou migráciou nie desaťtisícov, ale doslova státisicov ľudí?

Iste som mnohých týmto otvoreným vyznaním rozhorčil, ale pevne verím, že oveľa viac tých reálne zarmútených som potešil.