Florentský koncil a liturgická hudba
Autor: Anna A. Hlaváčová - Číslo: 2008/4 (Kultura)
Florentský koncil (1439), ktorého hlavným cieľom bolo zjednotenie kresťanov Východu a Západu, odobril používanie kvaseného a nekvaseného chleba i krédo v dvoch formuláciách. Potvrdil platnosť byzantskej a rímskej liturgie, no vo veci „kríženia obradov“ bol veľmi opatrný. K opatrnosti nepochybne viedli aj rečnícke figúry gréckeho orátora Marka Efezského, namierené proti Florentskej únii – používal výrazy ako „kentaurus bájnej únie“, „gréko-latínci“. Preto mali predstavitelia Východu pri slávnostnom vyhlásení únie účasť len na obradnom mytí rúk, ak, pravdaže, nehovoríme o liturgickom prednese a čítaní buly únie – kedy grécky opát a biskup Bessarion (neskorší „kardinál Byzancia“) čítal grécky text a kardinál Cesarini latinský text.
Dokonca aj povolenie k samostatnému slúženiu východnej liturgie Gréci získali len s námahou. Hoci bol o súhlas so slúžením byzantskej liturgie vo Florencii a o účasť na nej žiadať Izidor, ktorému bol pápež naklonený, jej uskutočnenie sa stále odkladalo: prvú byzantskú liturgiu slúžili Gréci až po koncile – navyše nie vo Florencii, ale až v Benátkach. Popri správe o nevôli cisára k takejto rezervovanosti dochovala sa aj správa o jeho úsilí aktívne zapojiť do tejto liturgie tých, čo úniu prijali s váhaním, a tak ich na nej zaangažovať.
Počas koncilu bol liturgický priestor pre Grékov otvorený predovšetkým v hudbe. V slávnostnej liturgii pri príležitosti vyhlásenia únie mali Gréci aj početné samostatné hudobné vstupy. Boli to predovšetkým tradičné byzantské liturgické spevy. Vieme, že pri vyhlásení Florentskej únie spev gréckeho hymnu začínal metropolita ruských zemí a Litvy – Izidor. Aký to bol hymnus?
Zachovala sa aj kompozícia, napísaná k tejto príležitosti – slávnostný Hymnus pre Florentský koncil. Monodická melodická linka sa riadi textom a burdon mužských hlasov drží pod celou kompozíciou hlboký spodný tón – vyjadruje jednotu v hĺbke.
Pozoruhodný je už samotný text skladby:
„S vierou si uctíme ctihodný svätý koncil,
ktorý sa zišiel vo Florencii,
aby pracoval na zjednotení
cirkví nešťastne rozdelených.
Nech sa splnia slová Pána,
čo riekol Petrovi dávno,
keď sa obrátiš, Peter, posilňuj svojich bratov,
prosil som, aby si vždy mal dosť viery.
Dnes, rímsky biskup, slávny Eugenios,
muž pevnej viery, nás zvoláva
do Florencie, posilňuje a vedie k viere,
plniac slová Spasiteľa.
Spojení vierou pozdravme Pannu
a Bohorodičku: Ty si zázračne spojila
nezlučiteľné, božské s ľudským,
priveď k pokoju cirkvi, čo sa tu teraz zišli.“
Ak je správny predpokladaný dátum skladateľovho narodenia (c. 1429?), Izidor musel spievať iný hymnus a Plousiadenos napísal kánon pre Florentský koncil (1439) až dodatočne, keďže v čase koncilu mal len okolo desať rokov. Literatúra uvádza, že hymnus vznikol po smrti pápeža Mikuláša V. (1455), kedy Plousiadenos – teologicky erudovaný skladateľ a neskorší biskup – napísal aj teologické a historické diela: Obrana Florentského koncilu a Synaxár svätého ekumenického koncilu. V Synaxári krátko vyrozprával históriu Florentského koncilu – vychádzal pritom z gréckej Practica Dositea od Dorotea z Mytilény, ktorý patril ku kľúčovým účastníkom udalosti. „Florentský koncil ho v tom čase inšpiroval aj k napísaniu liturgického spevu v deviatich ódach, kánon ôsmeho koncilu, ktorý sa konal vo Florencii.“1
1 „Le concile de Florence lui a inspiré aussi vers la même époque, un cantique liturgique en neuf odes, le canon du huitième Concile, tenu à Florence.“ Manoussakas, M.: Recherches sur la vie de Jean Plousiadénos (Joseph de Méthone) (1429?–1500). Revue des Études byzantines. Tome XVII. Institut Français d‘études byzantines. CNRS. Paris. 1959. p. 31.
Hoci sú na hudobnej nahrávke a v booklete k nej2 len vyššie citované štyri slohy, ich výpovedná hodnota je veľká: rozdelenie autor vidí ako tragické nedorozumenie, uznáva nástupníctvo pápeža na Petrov stolec – ale cez Petrovu skúsenosť mu pripomína aj potrebu obrátenia sa! Vidí aj, že riešenie nie je v ľudských silách, a tak na záver zveruje zjednotenie Bohorodičke, čím pripomína predošlé dejiny cirkvi a dogmu, že Kristus je pravý Boh a pravý človek.
2 Την σεβασμιον ταυτην και αγιαν συνοδον. Canon for the council of Florence. In: Fragments by Theatre of Voices and Paul Hilliers. CD booklet. Harmonia Mundi. Los Angeles. 2002
Samotný text javí črty synchrónie s koncilom („priveď k pokoju cirkvi, čo sa tu teraz zišli“), a tak by sme nemuseli vylúčiť, že vznikol – ba azda bol aj nejako zhudobnený – už počas koncilu. Aj ak Plousiadenos napísal svoj hymnus neskôr, mohol to urobiť na jestvujúci text. Osobne sa prikláňam k tejto domnienke. Samozrejme, pre dodatočnú kompozíciu treba nájsť dôvod.
Podobné dodatočné kompozície sa však v tom čase vyskytovali. Príkladom je Duffayov štvorhlasný motet Vassilisa ergo grande z r. 1433: oslavuje svadbu Tomáša Paleológa s latínskou princeznou Cléophe Malatesta, ktorá sa konala r. 1419. V čase objednania skladby bol princ už mŕtvy, zomrel krátko po svadbe.3
3 Borren, van den CH.: G. Duffay. Bruxelles. 1926. p. 167
Pravdaže, Duffay obyčajne reagoval na liturgické potreby a objednávky – spomeňme jeho vrúcny hymnus na mier Supremum est, kde sú alúzie na pápeža Eugena a cisára Žigmunda, alebo skladbu Ecclesiae militantis, ktorá je chválou pápeža Eugena.
V súvislosti s Florenciou je dôležitý aj Duffayov veľký štvorhlasný motet Nuper rosarum flores, napísaný pre konsekráciu dómu Santa Maria del Fiore, ktorá sa konala 24. marca 1436: skladba obsahuje alúzie na konkrétny liturgický priestor (grandis templum machinae) a svätiteľa (Eugenius Florentiae). Aj táto skladba je zakončená modlitbou k Panne. Jej hudobnú stránku charakterizuje opis „allégre et suave style du faux bourdon, tubae et fides“4 – v ktorom sa dychové a sláčikové nástroje striedali s ľudskými hlasmi.
4 Borren, van den CH.: G. Duffay. Bruxelles. 1926. p. 177
Zdá sa, že Duffay v pápežských službách v koncilovom roku nebol, inak by sme určite mali aj skladby venované udalosti Florentského koncilu. To však neznamená, že ho dejinná a kultúrna udalosť, ako bol koncil, nezachytila. A nemusel to byť len styk so živou hudbou – veď grécke hudobné manuskripty boli základom Mediciovskej knižnice Laurentiany, ktorá vznikla krátko po koncile.
Ale vráťme sa k princípu dodatočnej kompozície. V prípade Duffayovej skladby mala táto osláviť a zvečniť tragicky krátky sobáš byzantského princa a latínskej princeznej, ktorý bol (ako ďalšie dynastické sobáše) obrazom spojenia dvoch svetov – Východu a Západu.
Plousiadenov hymnus je venovaný Florentskej únii – teda nie symbolickému, lež doslovnému spojeniu byzantskej a latínskej cirkvi. Ak nie je príležitostnou kompozíciou, ale dielom vytvoreným post occasionem, ponúkajú sa ďalšie analógie s predošlým príkladom.
Skladba vznikla v čase Plousiadenových obranných teologických diel ako súčasť jeho integrálneho uniatského postoja. Program skladby – ako vidno z textu – sa nesie v slávnostnom tóne. No nemá v sebe nič triumfalistické, naopak – program skladby má otvorený koniec, nádej vkladá do vrúcnej invokácie Bohorodičky. Znamená to, že za úniu sa po páde Konštantinopolu bolo opätovne treba zasadzovať. A Plousiadenov hymnus bol argumentom v tomto zápase. Bol argumentom jedinečnej povahy – keďže nie je polemikou, ale modlitbou. Môžeme sa domnievať, že ak hymnus zaznel v byzantskom chráme, znamenalo to, že jeho klérus – a tak aj chrámové spoločenstvo – sa profilovali ako uniatské.
Hoci Simeon Suzdaľský nazýva vo svojom Rozprávaní o ôsmom koncile latinskom, o zvrhnutí ľstivého Izidora a postavení metropolitov v ruskej zemi hudbu Latíncov „bohomrzkou“, zavrhujúc bubny, trúby a organy, ako i tanec rúk a nôh a ďalšie hry „imiže besom radosť byvajet“,5 jeho názor je v koncilovom kontexte celkom izolovaný a nemožno sa domnievať, že by hovoril za byzantskú kultúru. Zaujímavé je, že Simeonov spis, ktorý podľa obsahu treba datovať až do obdobia po páde Konštantinopolu, formuluje svoj súd tak všeobecne. Na rozdiel od divadla totiž počas koncilu v otázke liturgickej hudby nebolo nijakých polemík z gréckej strany.6
5 www.krotov.info/acts/15/2/8_sobor.htm
6 Ventrone, P.: Le Rappresentazioni del 1439 In: Vitti, P. Ed. : Firenze e il Concilio del 1439. Firenze. 1994, p. 433–4
Aj keď na obrazovú a vizuálnu kultúru hľadia už Východ a Západ odlišne (a to sa prehĺbi v neskorších storočiach), ich sluch je ešte podobný a stretáme sa tu so schopnosťou vnímania krásy v jej odlišných prejavoch. Samo vnímanie tu ešte nepredstavuje problém – ten sa z odlišnosti len vyrába, aby sa mohol pridať ďalší argument k zoznamu hriechov tých druhých.
V 15. storočí sú Západ a Východ vo sfére hudby ešte v komúniu. Na Vianoce 1498 spieva v pápežom slúženej liturgii Evanjelium v gréčtine, ako je zvykom, ten istý skladateľ – kantor Plousiadenos. Koniec Konštantinopolu (1453) oplakáva Duffay v Quatro lamentationes di Constantinopoli, čo je – okrem ľudskej a kresťanskej solidarity – aj výrazom vzťahu hudobníka k byzantskej kultúre.
A aby sme Východ neredukovali na Grékov, uveďme názor ruského autora, ktorý nadšene opisuje divadelné mystériá Zvestovanie Pána a Nanebovstúpenie – v súvislosti s čím používa výraz „dušu pohýnajúce videnie“.7 Autor nezaznamenáva len videné, ale aj zvuk – hovorí o dialógoch, ale aj o rachote pyrotechnického stroja... O samotnej hudobnej zložke nepíše autor veľa, ale nájdeme u neho výrazy („ticho si spieva“, „hudba tíchne“, „pokorný hlas“, „mohutný zvuk“), z ktorých vyplýva, že vokálno-inštrumentálna hudba bola integrálnou súčasťou spomenutých predstavení.8
7 Sacrae Representationes Florentiae Actae. Videnija. In: Hofmann, G. Ed.: Acta Slavica Concilii Florentini. Narrationes et Documenta. Concilium Florentinum Documenta et Scriptores. Tomus XI. Pontificium Institutum Orientalium Studiorum. Roma. 1951. p. 112–124.
8 Opisy predstavení existujú vo viacerých variantoch, ktoré vznikli odpismi. Jeden z nich, preložený do súčasnej ruštiny, Choždenije Avraamija Suzdaľskogo na vosmoj sobor s mitropolitom Isidorom, končí slovami o nezabudnuteľnom zážitku a je datovaný 11. novembrom 1509, teda sedemdesiat rokov po koncile (www.old-rus.narod.ru/07.html).
Čo sa týka hudby, jednoznačným pozitívom nebol len čas koncilu, ale aj dlhý dozvuk tejto skúsenosti. Prítomnosť Grékov na koncile znamenala priestor pre vzájomné spoznávanie sa byzantskej a rímskej hudobnej tradície – vzájomné počúvanie sa. Na úrovni hudby bola možná jednota v rôznosti.
Je príznačné, že hudobná terminológia sa preniesla aj do teologickej debaty. Závažným argumentom pre úniu a obnovenie komúnia kresťanov Východu a Západu bol súzvuk (symfónia) latínskych a gréckych svätcov, s ktorými chceli byť v súzvuku aj byzantská a rímska cirkev. Súzvuk svätcov – ich rozličné verbálne formulovanie kresťanského učenia – garantoval súzvuk cirkvi na zemi i na nebi, komúnio živých i zosnulých, a tak aj vzájomné komúnio Východu a Západu.
Už celé veky kresťanstvo hľadá toto komúnio. A ešte dlhšie človek hľadá spôsob rozhovoru, komunikácie s Bohom – pomáha si pritom jestvujúcimi formami. Jedným z výrazov tohto hľadania – a nachádzania – je aj liturgická hudba. Preto tak ako v 15. storočí – v čase Florentského koncilu – tak i dnes rozvíjanie vlastnej hudobnej tradície a otvorenosť pre vekmi dýchajúcu krásu byzantskej liturgickej hudby pomáha nadviazať komúnio – aby sme mohli rôznosť ciest prežívať v láske, jednote.
